Som postihnutý človek, nie rozprávková postavička

Nie, nadpis tohto článku nie je vtip. Naopak ide o predsudok, ktorému verí takmer každý zdravý človek a občas sa mu dokonca neubránia ani moji blízki. Naozaj vám teda idem vysvetliť, že postihnutí ľudia nie sú rozprávkové postavičky.

---

Nech si predstavíte pod rozprávkovou postavičkou čokoľvek, myslím, že sa všetci môžeme zhodnúť na tom, že každá z nich je založená na maximálne dvoch vlastnostiach, z čoho prvá sa týka charakteru a druhá vzhľadu. Buď sú to dobrosrdečné krásky, alebo zlomyseľné ozruty. Buď sú to roztomilí hlupáci, alebo nevýrazní géniovia. A tak ďalej. Nemusím, dúfam, pripomínať, že reálni ľudia sú omnoho komplikovanejší.

Napriek tomu väčšina zdravej populácie o postihnutých ľuďoch predpokladá, že sa zakladáme presne na takých detinských kontrastoch. Občas sa mi zdá, akoby od momentu, kedy sa prvý krát stretneme či im cez internet poviem o mojej diagnóze, sa snažili zistiť, ktorý z tých dvoch druhov postihnutých ľudí som. Či som troska, ktorá sa iba ľutuje, alebo som bojovníčka, ktorá ani len netuší význam slova slza. Či nedokážem vypočítať 2 + 2, alebo som génius, pred ktorým by sa zahanbil aj Hawking. Či som tá apatická osoba, ktorá vzdala každú aktivitu zložitejšiu ako pozeranie sa do steny, alebo tá, ktorá sa nevie zastaviť, akoby som bola vo filme Najkrajší deň.

A potom sú absolútne v šoku, keď z nášho rozhovoru vyplynie, že mám tých vlastností viacej. Dokonca začnú spochybňovať, ktorá z informácií je pravdivá, pretože to iste nemôžu byť obe. Ako môžem tvrdiť, že mám šťastný život, a potom raz za čas povedať, že mám deň blbec? Ako to, že pár krát za mesiac mám deň, kedy si vládzem maximálne pustiť film, pričom inokedy cestujem po Európe alebo robím niečo kreatívne až do hlbokej noci? Čo sú to za skvelých priateľov, keď nemám potrebu rozprávať sa s nimi každý deň? Ako to, že sa nezamilujem do každého chlapca, ktorý sa na mňa pozrie, a zároveň cítim normálne emócie? Ako si môžem mýliť pravú a ľavú stranu, keď ovládam gramatiku, plynulú angličtinu a milujem matematiku? Ako môžem plakať kvôli smrti seriálovej postavy (a kvôli mnohým menej podstatným, ale osobným veciam), keď dennodenne neplačem kvôli môjmu postihnutiu? Ako môžem potrebovať neustálu pomoc, keď tvrdím, že som samostatná osobnosť? Ako sa môžem viac báť možnosti, že mi nevyjdú pre mňa dôležité plány, než toho, kedy mi prestane biť srdce?

Viete ako? Tak, že som proste človek. Jediný rozdiel medzi vami a mnou je ten, že mne nefungujú svaly a vám pravdepodobne áno. Takisto jediný rozdiel medzi vami a iným postihnutým človekom je ten, že on má nejaký netypický zdravotný problém a vy pravdepodobne nie. Všetci máme mnoho vlastností, názorov, emócií, predností a chýb. Vnímať akéhokoľvek postihnutého človeka len ako zlomok úplnej ľudskej bytosti nie je ani tak urážlivé než proste hlúpe. Veď takto jednoducho vidia ľudí iba deti, my sa v tomto prípade teda vôbec nemáme za čo hanbiť, nejde o náš nedostatok základného chápania. No najhlúpejší zo všetkého je fakt, že takmer v roku 2020 musíme túto očividnú skutočnosť ešte stále ľuďom vysvetľovať. Je načase tento prístup zmeniť.