Sociálne siete úmyselne vylučujú ľudí s postihnutím

Tému tohto blogu si odhlasovali moji Patreoni. O tom, ktorý článok napíšem nabudúce, budú rozhodovať častejšie, preto – ak chcete byť aktívnou súčasťou môjho blogu – poteším sa, ak sa k nim pridáte.

„To by sa mne nikdy nestalo!“ povedal každý človek v histórii, ktorému sa stalo presne to, na čo narážal. Presne túto vetu som povedala aj ja na každého, kto vravel, že mu ubližuje porovnávanie čísel na sociálnych sieťach, ale nedokáže s tým prestať.

Ja som v tom totiž mala jasno. Nezáleží na tom, koľkí vyjadria, že sa im páči môj príspevok, ak aspoň zopár ľuďom sprostredkujem hodnotnú myšlienku. To dôležité sa teda v počte likeov neskrýva. A ak niekoho sociálne siete trápia, mal by skrátka odísť.

Ibaže prístup ala „svet je gombička“ sa rozpadne v momente, keď ten gombík nedokážete zapnúť kvôli nefunkčným prstom. A tak som sa jedného dňa pristihla, že ma sociálne siete trápia. Moje čísla na jednotlivých príspevkoch aj na celých profiloch začali stagnovať a ja som to považovala za osobné zlyhanie. No zároveň som si uvedomila, že zo sociálnych sietí nemôžem odísť, pretože ide o jediný spôsob, ako môžem šíriť svoj aktivizmus.

Súťaživosť? Ťažko, veď ihrisko je bariérové

Istá populárna stránka rada používa ako náramne vtipný punch line „autistické škreky“. Prečo má desaťtisícnásobok pozitívnych interakcií v porovnaní s akýmkoľvek mojím článkom, na ktorom driem celé dni a snažím sa v ňom o rovnosť? To som až taká nezaujímavá?

Niektorí ľudia sa odfotia tak, ako vstali, a dajú si do statusu emoji. Prečo majú oni stonásobok interakcií v porovnaní so mnou, ktorá sa hodinu upravovala a ďalšiu hodinu vymýšľala plnohodnotný popis? Až natoľko sa na mňa nedá pozerať?

Tieto a toľké ďalšie toxické myšlienky mi liezli na mozog, až to v mojej hlave začalo vyzerať ako tá scéna zo Shreka, v ktorej na seba všetky postavy pri stole kričia. „Škaredá.“ „Nudná.“ „Neschopná.“ „Nesympatická.“ „Päťminútová sláva.“ „Oslíku!“

Nechcela som ale skysnúť v žiarlivosti. Veď mne nikdy nešlo o popularitu – celý dôvod môjho momentálneho pôsobenia na sociálnych sieťach je aktivizmus. Žiarlivosť by ho jedine stiahla ku dnu, ako aj mňa samú.

„Ale čo robím zle?“ pýtala som sa teda práve kvôli blogu. No keď som začala pátrať po odpovedi, našla som čosi ďaleko horšie než obyčajnú nezaujímavosť alebo nepeknosť. Zistila som, že sociálne siete sú nastavené tak, aby vylúčili ľudí s postihnutím.

Čo robíš? Píšem. A teraz? Píšem ti, že píšem.

Budem postupovať od tej najnevinnejšej prekážky po tú najhroznejšiu, aby som váš žalúdok postupne pripravila na tú záverečnú podpásovku.

Taký Instagram podporuje používateľov, ktorí zverejnia fotku aspoň raz denne, prinajhoršom obdeň. Od príbehov si nesmiete vziať voľno ani na pol dňa a spánok si doprajte len na vlastné riziko. Algoritmus je totiž ako zlé dvojča Sauronovho oka – neželajte si, aby vás stratil z dohľadu, inak ste pre Instagram mŕtvi.

A tak zdraví ľudia fotia, s kým sa stretli, čo celý deň robili alebo že práve nič nerobia, čo jedli, čo všetko videli a dokonca podlahu, po ktorej kráčali. Aby bolo jasné, ja týchto influencerov absolútne neviním. Nemám výhrady voči niekoho rozhodnutiam, kým nimi nikomu neubližuje, pričom takéto príspevky sú podľa mňa úplne nevinné.

Pre mňa ako ochrnutú ženu od krku dole to však nie je možné. Predovšetkým preto, že väčšina mojich dní vyzerá na chlp rovnako. Asi 2 hodiny denne čítam knihu a potom sa 12 hodín pozerám do monitora, z toho 8 píšem knihu. To všetko robím nielen v rovnakej izbe, ale na tej istej posteli približne v rovnakej polohe. Medzitým trikrát denne jem tú istú béžovú tekutinu NovaSource, takže nemám príležitosť odfotiť si tri vábne naaranžované porcie.

Zakaždým, keď si po zobudení uvedomím, že dnes budem môcť osem hodín písať, sa usmejem tak široko ako Joker. Aj rovnako zákerne, pretože väčšinou idem trýzniť svoje postavy alebo ableistov. Lenže ja nežijem typ života, aký by pekne pôsobil na Instagrame.

Môžete sa presvedčiť sami alebo presvedčiť mňa o opaku. Moji čitatelia si totiž už dlho a stále vo väčšom počte pýtajú, aby som im nafotila svoju dennú rutinu. Ja som sa rozhodla im to splniť. V deň vydania tohto článku na mojej Instastory nájdete fotky všetkého, čo budem robiť od obeda do noci, a tieto príbehy následne uložím do highlights, aby ste o ten famózny zážitok z môjho pracovného ležania a voľnočasového ležania neprišli. Len si, prosím, dajte pozor, aby ste z toľkej akčnosti masívne nepreťažili kardiologické oddelenia.

(Podotýkam, že týmto ani približne neosočujem mojich spomínaných sledovateľov. Prejavili o mňa záujem, čo mi lichotí, a spýtali sa ma na úplne normálnu vec, čo je pozitívne vzácne.)

Samozrejme, že ležiavam aj von, ale zmena životného štýlu na taký, aby som denne mala niečo nové na zverejnenie, je pre mňa proste nesplniteľná. To je v princípe v poriadku, veď si myslím, že tento štandard nemá šancu splniť drvivá väčšina ľudí. Instagram ale v opačnom prípade nikomu neukáže ani moju podstatnú tvorbu a to je hrozne demotivujúce.

Krásne prostredie, ktoré zbadá len zoom v NCIS

Okrem algoritmu však nie som poriadne schopná venovať sa sociálnym sieťam ani fyzicky. Nezainteresovaným sa môže zdať, že človek len za sekundu stlačí spúšť a do piatich minút je fotka zverejnená. Nie je to tak, minimálne pre puntičkárku.

Ak sa chcem pekne obliecť, môže to trvať aj polhodinu, po ktorej mňa aj asistentku bolí celé telo. K tomu si chcem upraviť vlasy, prípadne sa vonku dopraviť na krajšiu lokáciu (ktorú takmer nikdy nevidno, pretože ma fotia zhora, ale ja viem, že tam som). Fotku potom pár desiatok minút upravujem v Affinity Photo. Ak k nej chcem napísať zmysluplný status, tiež mi to zaberie aj hodinu. K tomu nesmiem zabudnúť popis fotky pre ľudí so zrakovým postihnutím, aby mohli používať sociálne siete za pomoci technológií, ktoré im čítajú, čo sa nachádza na obrazovke. Takto len na obyčajnú fotku miniem tretinu svojej dennej energie. Keby som tvorila videá, hoci krátke, ktoré sú už dnes dôležitejšie ako fotky, nemala by som šancu vládať robiť čokoľvek ďalšie.

Celkom ma desí, že sociálne siete takto fungujú. Namiesto toho, aby sa používatelia venovali činnostiam a ľuďom, ktorých milujú, musia plytvať časom nad balastom, aby si vôbec dali šancu presadiť sa. No zdraví sa aspoň môžu rozhodnúť, či to chcú podstupovať, kým ľudia so zníženou dennou energiou nemajú také privilégium.

Hádam, na čo myslíte

Aj keby som vládala robiť influencerku, nemala by som na to techniku. Keďže nemám funkčné ruky, mobil mi je v každodennom živote nanič a mám iba taký, aby dokázal obstojne (alebo obľažne) volať a prijímať SMS. Môj aktuálny mobil preto reaguje už pomalšie ako hadík v Nokii 3310 a na kamere moja mačka splýva s podlahou. Na to, aby som si kúpila mobil pre Instagram, by som musela investovať aj tri celé invalidné dôchodky, pričom tá investícia sa mi momentálne nemá ako vrátiť.

Mobil by som k sociálnym sieťam ale seriózne potrebovala už len na ich ovládanie. Veď prehliadačovým verziám zvyknú chýbať základné funkcie, akými sú aj zverejňovanie príbehov a videí, prezeranie si odpovedí na ankety alebo štatistiky interakcií s mojimi príspevkami. Aj keď použijem emulátor, ktorý mi imituje mobil v počítači, nie vždy mi dovolí zdieľať všetko, čo môžu používatelia s reálnymi mobilmi. Ako ochrnutá žena teda často nemám možnosť vôbec ovládať sociálne siete.

Vytlačte si moje fotky a poskladajte si moju podobizeň

Sociálne siete nie sú prispôsobené ani tvaru môjho tela. Napchať ležiacu ženu do štvorcovej fotky nie je úplne jednoduché. Zakaždým mi to chce odrezať moje nádherne zafarbené vlasy alebo ZIPky, z čoho ani jedno nechcem dopustiť.

Najnáročnejšie je to s príbehmi, ktoré sú jedine vertikálne, pričom ja som človek horizontálny (homo nonerectus). Ak by som do príbehu chcela zverejniť svoju fotku, musela by som si preto vybrať, či mi má byť vidieť napríklad pätina vlasov, oči, alebo obrázok na tričku.

Samozrejme, že by som si mohla fotku otočiť o 90 stupňov, ale som proti tomu. Kedysi, keď som sama seba ešte veľmi neakceptovala, som si fotky občas takto otáčala, aby som bola v rovnakej polohe ako stojaci človek. Časom som si ale uvedomila, že tak vyzerám neprirodzene a v skutočnosti svoj stav už nechcem nijako skrývať ani sa tváriť, že sa vzhľadom približujem zdravým. Dnes je pre mňa dôležité, aby som sa mohla prezentovať ako ležiaca – dodáva mi to sebavedomie, lenže toto mi sociálne siete často nechcú dovoliť.

Musíme ochraňovať pocity privilegovaných

Možno si hovoríte: „Peťa, majitelia sociálnych sietí ťa predsa nevyháňajú schválne. Algoritmus takto funguje, aby udržal tvorcov aj používateľov na platforme. Tvary príbehov si vybrali podľa toho, ako každý prirodzene drží mobil v ruke. Štvorcom sa potrebovali odlíšiť. Žiadne z tých rozhodnutí nespravili preto, aby uškodili ľuďom s postihnutím.“

V týchto argumentoch by ste aj mali pravdu. Lenže po prvé, ak majiteľ platformy vie o problémoch, ktoré negatívne ovplyvňujú veľké percento jej používateľov, a neodstraňuje ich, zrejme mu na tej skupine ľudí nezáleží.

A po druhé sa dostávame k tej sľúbenej podpásovke. Na sociálnych sieťach sledujem veľa osobností s postihnutím, z ktorých mnohí majú rovnakú diagnózu ako ja, takže aj podobný vzhľad. Pravidelne u nich vídam sťažnosti, že im Instagram, TikTok a Reddit mažú fotky a videá, na ktorých robia každodenné činnosti. Správa, ktorá im príde, znie zakaždým rovnako: Moderátori danej platformy skontrolovali ich príspevok a rozhodli sa ho zmazať, pretože pohľad na tieto osoby by mohol byť znepokojujúci, desivý, nechutný. Prípadne im príspevok nezmažú, ale schválne ho zablokujú v algoritme, aby sa toľko nešíril.

A ešte si spomeňme pravidlá programu Instagram Creator Incentive, čo je spôsob, ako dostať zaplatené za instagramové príspevky. V nich sa píše, že členovia tohto programu majú zakázané hovoriť o negatívach v spojení s rasou, rodom, národnosťou, vekom, politikou, postihnutím, orientáciou, náboženstvom a imigráciou. Tým pádom v momente, ako by vyjadrili, že ich niekto diskriminoval, nedostanú zaplatené. Hoci len keby povedali, že ich dnes zabolel chrbát kvôli skolióze, nedostanú zaplatené.

Čo zmôže malé Slovensko s celosvetovými pravidlami?

Sociálne siete naozaj nechcú, aby ľudia s postihnutím a predovšetkým aktivisti pôsobili na ich platformách. Lenže čo má robiť človek, ktorý nemá inú možnosť propagácie svojej práce? Väčšina ľudí s postihnutím zďaleka nemá financie na PR agenta a nezískajú príležitosť písať pre známe médium.

Napadá mi jediné riešenie – to, ktoré praktikujem v každej inej oblasti môjho života: Vytrvať, prehovoriť o tejto problematike a požiadať ľudí o podporu danej iniciatívy. Od dnes teda začnem na svojich sociálnych sieťach zdieľať (spolu s mojím bežným obsahom) aj screenshoty nových i starých článkov s nadizajnovaným citátom alebo titulkom, aby sa vám to sympatickejšie zdieľalo.

Hlavne sa však nečinne neprizerajme na ďalší systém, ktorý vyčleňuje ľudí s postihnutím. To my, používatelia, si predsa vyberáme, aký obsah konzumujeme na sociálnych sieťach. Majitelia sociálnych sietí si musia získať nás ako zákazníkov, nie naopak. Poďme im preto dať najavo, že sledovanie ľudí s postihnutím nás neznechucuje, ale teší a vzdeláva.