Slovenské zdravotníctvo necháva rizikových pacientov trpieť

V blogu z minulého týždňa som vám opísala, ako moji rodičia chytili COVID-19 a ako sme strávili celé tri týždne v strachu o môj rizikový život. Napriek tomu malému zázraku, že som od nich COVID-19 nedostala, som bola v ohrození.

Potrebovala som totiž výmenu tracheostomickej kanyly, čo je tá hadička v krku, vďaka ktorej dýcham. Táto výmena sa robí pravidelne každý mesiac, a ak sa oneskorí čo i len o niekoľko dní, začne mi byť fyzicky zle. Začnem kašľať, dáviť sa a zahlieňovať sa, ledva sa vyspím a nejaká práca už vôbec nepripadá v úvahu.

Samozrejme, zákon schválnosti zariadil, že na výmenu kanyly som mala ísť presne deň po tom, ako rodičia dostali pozitívne testy, a hneď potom bol víkend. No všetko to, čo nasledovalo, bolo jedine zlyhanie slovenského systému.

V iných mestách sa o ležiacich starajú, v Nitre nie

Aby ste rozumeli zbytočnosti všetkého, čo sa stalo, treba podotknúť jednu vec. Každému môjmu známemu Slovákovi, ktorý má tracheostómiu, chodí niekto meniť kanylu domov. Je to ani nie minútový bezbolestný bezrizikový zákrok, ktorý v niektorých krajinách robí aj rodinný príslušník pacienta. U nás ho ale vykonávajú iba chirurgovia a anestéziológovia.

Len ja sa už takmer tri roky musím mesiac čo mesiac trepať na krčnú chirurgiu, aj keď som ležiaca. Pretože „To si nikto nevezme na zodpovednosť.“ a „Kde ste počuli o takom nezmysle, že sa to mení doma? To neexistuje.“ Inými slovami – nitrianska nemocnica nekolabuje dnes, nitrianska nemocnica nikdy nefungovala, ani čo sa týka základných zákrokov. Presvedčte sa v mojej rubrike Spoiler alert: Prežila som.

Motto nitrianskej nemocnice znie: „Pomôž si sám.“

Nastala teda otázka: Ako sa dostanem na výmenu, keď rodičia sú pozitívni a nevládzu? Najskôr sme sa ozvali lekárovi, ktorý mi vymenil kanylu počas prvej vlny pandémie. Ten nám z neznámeho dôvodu ani doteraz neodpísal. Aby bolo jasné, vôbec ho neobviňujem, pretože to bol od začiatku perfektný a ochotný lekár, čiže predpokladám, že sa stalo niečo, čo nemohol ovplyvniť.

Následne sme volali na krčnú chirurgiu, kde ma dnes už naozaj pozná každý lekár a sestra. Predpokladali by sme preto aspoň akú-takú ochotu, no nie? Môj problém však riešil prednosta oddelenia, ktorý je, mimochodom, taký úžasný lekár, že by som sa radšej dala operovať údržbárom. Opäť potvrdil svoje znalosti, keď vypustil: „No tak s tou výmenou počkajte, kým vyzdraviete, veď to nie je problém.“ Keď mu otec vysvetlil, že to skutočne problém je, pretože sa dusím, tak prednosta bol prekvapený. Tento lekár, ktorý vedie oddelenie, ktoré sa špecializuje na tracheostómie, bol prekvapený z dôvodu, prečo sa táto kanyla musí pravidelne meniť.

A ako alternatívu nám ponúkol, aby som na výmenu išla sama na sanitke. Radšej by som sa doma dusila ďalší mesiac než riskovať to. Prečo? Dôvod si prečítajte v mojom článku o Veselej kope, prípadne v článku od OMD o tom, ako sanitári bežne takmer zabíjajú ľudí so svalovou dystrofiou.

Víkend som teda nejako vydržala, ale v pondelok, čo bolo päť dlhých dní po pôvodnom termíne výmeny, som už miestami mala pocit na omdlenie. Nebol čas obvolávať ďalších lekárov a organizácie, ktoré by mi mohli pomôcť. Výmenu som potrebovala hneď v ďalšie ráno.

Aj keď bolo rodičom stále príšerne, teoreticky to bolo desať dní od ich nakazenia. Rozhodli sa preto urobiť si domáce antigénové testy, či náhodou by so mnou nemohli ísť na skok do nemocnice. Mamin sa ukázal jasne pozitívny, otcov tam mal slabú čiarku a my sme úprimne pochopili, že to je negatívny výsledok. A tak sme išli.

Rizikových pacientov posielame mrznúť, no a čo?

Rodičia ma akosi zvládli preniesť do auta a odviezť do nemocnice. Mama aj v aute zostala a do budovy nemocnice so mnou išiel len otec. Pred ordináciou nám však sestrička oznámila, že nás nepustia dovnútra, kým nebudeme mať spravené oficiálne testy. Čo je prístup, ktorý by som schvaľovala, keby sa tie testy nerobili vonku na vetre, keď boli -3 stupne.

Ja kvôli pľúcnej ventilácii absolútne nesmiem byť vonku v zime. Prístroj totiž nasáva ten ľadový vzduch zvonka a fúka mi ho priamo do pľúc. To je recept na okamžité podchladenie, zápal pľúc či iné život ohrozujúce následky. K tomu kvôli deformáciám nemám šancu obuť sa do ničoho hrubšieho než do jesenných/jarných tenisiek a mám ťažkosti s prekrvovaním nôh. A nikoho to nezaujímalo – takto to funguje a bodka.

Takže sme sa išli dať von otestovať, tentokrát všetci traja. Čakali sme v rade, kde sa ľudia jeden cez druhého prekrikovali, kto je vážnejší prípad a kto má ísť skôr na rad. A ja som každou minútou viac mrzla. Najskôr mi, samozrejme, začali tuhnúť pľúca. Dostala som takú zimnicu, že sa mi celé telo začalo neovládateľne triasť. Ledva som dokázala reagovať na otázky rodičov, či to zvládnem.

Chlad mi onedlho prešiel aj do nôh. Nikdy predtým ma niečo nebolelo od zimy, ale tentokrát mi bolo jasné, že mi skutočne mrznú prsty na nohách. Všetok cit v chodidlách mi nahradili chlad a bolesť a mala som pocit, že mi v nich tuhne krv. A to, čo sa mi odohrávalo na hrudi, bolo veľmi podobné.

Každá sekunda bola teror. A ja som sledovala, ako predo mňa púšťajú niekoľko chodiacich pacientov bez diery v pľúcach, pretože som, ako vždy, nebola na zozname tých, na ktorých by záležalo.

No čo ma dostalo najviac, bolo to, keď ten testujúci v skafandri vyšiel z tej ich kadibúdky, aby ma mohol otestovať. Vysvetlí mi niekto, prečo nemohol prejsť o pár desiatok krokov dovnútra budovy, aby mi tú paličku strčil do nosa tam? Prečo som namiesto toho musela dvadsať minút trpieť na zime? Prečo vôbec ktorýkoľvek z tých pacientov, aj tých bez postihnutia, musí riskovať prechladnutie či podchladenie?

Mor ho! Tracheo môjho krku

Kým mama čakala na výsledky, otec so mnou utekal naspäť do čakárne, aby som sa aspoň trochu ohriala. To sa mi nepodarilo ani po zvyšok dňa, ktorý som strávila pod troma dekami, a ešte aj nasledujúci deň som cítila chlad na pľúcach. Ale to predbieham.

V čakárni bola zapnutá televízia a to, čo sa v nej odohrávalo, jeden nevymyslí – dokument o morovej pandémii s veľmi grafickým zobrazením toho, ako vyzerali pacienti, ktorí na mor umierali. To je presne to, čo človek potrebuje vidieť v nemocnici počas najhoršieho obdobia COVIDu-19. Ďakujem tomu pánovi, ktorý tú televíziu zapol.

Onedlho otcovi prišla správa od mamy, že obaja sú pozitívni a ja negatívna. Ak niečo skutočne pochválim, je to systém, že naše výsledky sa vzápätí dozvedeli v ordinácii. Nie je teda možnosť, aby niekto pozitívny klamal, že môže ísť do bežnej ordinácie, ktorú navštevujú rizikoví pacienti.

Z dverí vyšla moja obľúbená sestrička a oznámila nám, že ma vezmú na výmenu bez rodičov. Tejto možnosti som sa vážne bála, pretože moje doterajšie skúsenosti naznačujú, že zakaždým, keď som v nemocnici bez rodičov, ma niekto takmer zabije, či už omylom, či schválne. Ale niežeby som už v tej chvíli mala na výber – išla som.

Ešte viac som sa začala báť, keď som vo vnútri našla Dr. Nejdetovú (článok, prečo ju tak volám, tu). V tom momente som už nemala silu vyžiadať si iného lekára a ona mala v očiach neuveriteľné odhodlanie. A naozaj – urobila jednu z najlepších výmen kanyly, aké som zažila.

Prečo sa Slovensko nestará o rizikových pacientov?

Síce všetko dopadlo najlepšie, ako sa v danej situácii dalo, ale pýtam sa: Čo bude nabudúce? Čo sa bude diať každý nasledujúci mesiac, keď budem potrebovať výmenu tracheostomickej kanyly? Čo ak budem potrebovať inú pomoc lekára? Nechajú ma opäť mrznúť, riskovať následky či dokonca nákazu? A prečo na toto nie je slovenské zdravotníctvo pripravené?

Nemocnice majú záznamy – vedia presne, koľko pacientov bude potrebovať podobné banálne, no život zachraňujúce zákroky a v ktoré dátumy. Vedia, že existuje množstvo ľudí, ktorí budú pravdepodobne potrebovať pohotovostnú pomoc a je pre nich nebezpečné byť vonku či medzi pozitívnymi. Vedia, že existujeme a nič pre našu bezpečnosť neurobili a naďalej nerobia. To je neakceptovateľné.

Rovnako ako je neakceptovateľné, že sa na Slovensku pred rizikovými pacientmi a zdravotníkmi dali zaočkovať politici, aj tí treťoradí. A hneď po nich športovci. V každej inej krajine najprv očkovali rizikových – dôchodcov, ľudí s ochoreniami a postihnutiami… Ale tu nie, tu sa naša vláda správa ako influenceri pod zámienkou, že musia presvedčiť konšpirátorov o bezpečnosti vakcín, pričom bolo každému s IQ nad 7 jasné, že sa im to nepodarí.

Politici, ktorým by sa nič nestalo, keby chvíľu stáli na tej zime kvôli testu, ani keby mesiac nemohli pracovať kvôli ťažkému priebehu COVIDu-19. Športovci, ktorí spolu s Ministerstvom vnútra jasne dali najavo, že hádzať si loptu je pre nich zrejme dôležitejšie než rizikové životy. A konšpirátori, ktorí si tak či tak vymyslia nové dystopické sci-fi o tom, čo sa okolo nás skutočne deje, aj keby na ten COVID-19 v tej chvíli umierali.

Na tých sa na Slovensku sústredíme najviac, pre ich bezpečie vynakladáme čas a zdroje. A pre trpiacich a zomierajúcich starých rodičov a ľudí s postihnutím nie je vláda schopná zabezpečiť základnú starostlivosť.

Toto sa musí zmeniť. Nie, keď sa pandemická situácia zlepší. Nie, keď na to budú prostriedky. Teraz.