Priateľstvo s postihnutými ľuďmi nie je dobrý skutok

Ak patríte medzi mojich pravidelných čitateľov, už ste si mohli všimnúť, že dôležitosť priateľstiev vo svojich článkoch spomínam neustále. Myslím si, že mám v tomto ohľade veľké šťastie a skrátka sa mi podarilo natrafiť na tých správnych ľudí v správnom čase na správnom mieste (= na internete). Isteže nie každý – a je jedno, či je zdravý, alebo postihnutý – toto o sebe môže úprimne povedať. Zdraví ľudia však veľmi často žijú v presvedčení, že každý jeden postihnutý človek má príšernú núdzu o priateľstvo a všetkých nás musia spasiť svojou prítomnosťou.

Si osamelá a bodka!

Toto vnímam už odmalička, keď moji susedia nútili svoje deti chodiť ku mne na návštevy a hrať sa so mnou. Každému, samozrejme okrem mojej nepoškvrnenej detskej mysle, bolo jasné, že tie deti sú tam z donútenia a viac času stráveného so mnou tento fakt nezmení. Jediné, čo tí rodičia dosiahli, bolo teda sklamanie a plač nevinného dieťaťa, keď mi ich úžasne vychovaní potomkovia začali dávať najavo, ako ich moja existencia obťažuje a som pod ich úroveň. Dobre, povedali to inými slovami, ale chápete.

No ani dnes to nie je iné. Stačí zverejniť inzerát, že hľadám osobnú asistentku, a už mi píše množstvo ľudí, ako vedia, že potrebujem kamarátov a oni mi ten čas teda obetujú (celý článok nájdete tu). Niekedy ani nič špeciálne zverejňovať nemusím – ľudia skrátka nájdu môj blog alebo osobný profil na Facebooku a len podľa popisu mojej diagnózy či podľa mojej fotky usúdia, že som nepochybne osamelá.

Okamžite mi začnú písať správy, ako by si so mnou radi písali, čo by bolo v poriadku, keby vzápätí nezačali naznačovať, že mám určite kopec voľného času, ktorý potrebujem vyplniť, pretože sa so mnou istotne nikto iný nerozpráva. Niečo také ma, logicky, urazí a konverzáciu začnem rýchlo ukončovať, prípadne odpovedám jednoslovne, ak vôbec. Zároveň ma však zaráža, keď sa tí ľudia nedajú odbiť a ešte sa sami počas ich monológu pochvália, akí sú to hrdinovia, pretože práve oni v tomto uponáhľanom a materialistickom svete venujú čas postihnutému človeku. Oni a nikto iný. Čerešničkou na torte je, keď sa mi po mesiaci ozvú, že sa ospravedlňujú, ale boli hrozne zaneprázdnení a nemohli mi preto písať, pričom opäť naznačia, že ja som určite ten mesiac strávila čakaním na ich správu. (Jediný dôvod, prečo si ich rovno nezablokujem, je v skutočnosti ten, že z toho vždy vznikne dobrý blog.)

Dobrý skutok rýchlo a jednoducho

Potom si pustím film, seriál, video a všade vidím to isté – návšteva či nebodaj rande s postihnutým človekom sú podané ako charita a podľa všetkých naokolo je to jedine správne a šľachetné. Nemôžem si pomôcť, ale mám pocit, že nás ľudia vidia ako psov z útulku, ktorých venčia dobrovoľníci. Ešte ste dnes neurobili dobrý skutok? Tak na čo čakáte? Rýchlo si nájdite nejakého vozičkára a prehovorte s ním – problém vyriešený!

Je snáď bez debaty, že by sa v žiadnom prípade nemali stávať situácie, v ktorých postihnutý človek musí znášať akúkoľvek formu ignorancie. Napriek tomu sa cez urážku, že nemáme nič plnohodnotné, čo by sme mohli dať zdravému človeku, dá preniesť a ľudí poučiť (alebo im vynadať). Tento prístup však nie je len urážlivý, ale naozaj môže negatívne ovplyvniť životy. Veľmi často okolo seba vidím postihnutých ľudí rozprávať sa iba s tými, ktorí ich považujú za svoj dobrý skutok dňa. Nie je to kvôli tomu, že by nemali iné možnosti, ale skrátka vzdali snahu hľadať úprimných priateľov medzi tými stovkami „dobrodincov“, ktorí ich každú chvíľu vodia za nos. Zvykli si na plytké konverzácie, neviditeľnú osamelosť a nemožnosť komunikovať s druhými ako normálne ľudské bytosti. A prečo? Aby si nejaký zdravý človek mohol zdvihnúť ego? Aby sa človek, ktorý sa už narodil na vrchole sveta, mohol cítiť ako hrdina?

Nebuďte jedným z nich. Neoberajte postihnutých ľudí o náš vzácny čas a o možnosť rovnocenného priateľstva kvôli vašej vlastnej sebeckosti, ktorú skrývate za ilúziu dobročinnosti. Ak nám chcete pomôcť, tak sa skrátka opýtajte, ako. Domnienky a predsudky nikdy nikomu nepomohli.