Priatelia s postihnutím – problém či malina?

Túto tému som už načala v príspevku 4 výhody života s postihnutím, ale zaslúži si viac ako štvrť článku. Veď priateľstvo je jedna z najdôležitejších súčastí života každého človeka. Priatelia pomáhajú ľuďom rozvinúť sa alebo objaviť samého seba, prekonať najťažšie chvíle a vznikajú s nimi nezabudnuteľné spomienky. U postihnutých ľudí to nie je inak, iba je niekedy hľadanie či udržanie si kamarátov zložitejšie. Alebo sa to tak aspoň zdá.

---

Čím viac sa pohybujem (haha) v komunite ľudí s postihnutím, tým viac si všímam, koľkí a ako často okoliu pripomínajú svoju osamelosť. Je jedno, či ide o Slovensko, alebo o zahraničie, táto problematika existuje, ako sa zdá, v celom svete a pri každom druhu postihnutia.

Veľa ľudí mylne predpokladá, že to máme naopak ľahké a rozumieme si s každým iným postihnutým človekom. To by bolo, samozrejme, nezmyselné, aj keby sme netvorili 15 % celosvetovej populácie. Je to ako povedať, že všetci ľudia s okuliarmi sú určite automaticky kamaráti. Síce používajú rovnaké pomôcky (okuliare – vozíky), vyzerajú kvôli nim odlišne od vidiacich/chodiacich a denne sa stretávajú s rovnakými problémami (napríklad ťažkosti bez okuliarov rozoznať svoju mamu od otca, hoci sa v ničom ani približne nepodobajú), ale v priateľstvách ide predsa najprv o povahy. Nie každý postihnutý človek má tie isté záľuby, názory a pohľady na svet. Podľa stavu vášho tela si kamarátov nevyberiete, aspoň nie tých skutočných, a ak si myslíte opak, možno by ste mali prehodnotiť to, s kým trávite svoj drahocenný čas.

Na jednu stranu som rada, že o osamelosti na rozdiel od mnohých iných tém, čo sa postihnutých týka, niekto hovorí, ale zase zo seba nerobme obete a úbožiatka, to my nie sme. Uznávam, nájsť si kamarátov ako postihnutý človek nie je ľahké – sama som s tým určitú dobu bojovala, a to hlavne ako teenagerka. Predovšetkým pre ťažko fyzicky postihnutých ľudí je problém udržať nejaké vzťahy, pretože máme problém samostatne vyjsť z domu a ísť niečo podniknúť. Mnohí ľudia nevedia, ako sa majú správať v prítomnosti rodiča alebo asistenta, čo je pre nich cudzí človek navyše. Majú sa s nimi rozprávať? Majú ich ignorovať? Každá možnosť sa zdá voči niektorej strane drzá. Navyše ak človek nezvláda jesť, nemá možnosť robiť tú najbežnejšiu spoločenskú aktivitu.

Ale fakt, že to máme o niečo komplikovanejšie, vôbec neznamená, že je to nemožné. Väčšinu vecí máme predsa trochu komplikovanejšiu naproti zdravým ľuďom. Keby sme si o každej z nich mali písať depresívne statusy, nič iné by sme naším tempom korytnačky na marihuane nestíhali robiť.

Osobne ako najväčší problém a zároveň pomôcku, ktorou hneď zistím, či sa u daného človeka nemusím báť predsudkov, je Pohľad. Áno, budem to nazývať Pohľad s veľkým P, aj keď to znie ako nejaká zlovestná moc z fantasy alebo sci-fi knihy. Hovorím tu o akomsi strachu, ktorý je hlboko zarytý do podvedomia zdravého človeka a na prvý pohľad sa dá zbadať v jeho očiach. Nie je typický pre určitú skupinu ľudí, nejde o inteligenciu, vzdelanie ani zvyk – podľa mojich skúseností sa môžete snažiť ako chcete, ale akékoľvek množstvo zvyku ani vysvetľovania ten Pohľad neodstráni.

Avšak ja týchto ľudí neobviňujem. Keby mi niekto do izby doniesol pavúka a opisoval mi, aký je užitočný pre planétu, pretože sa vďaka nemu nepremnožil hmyz, ktorý by nám inak zjedol všetku flóru, tiež by som to pochopila, ale to by neznamenalo, že by ma neoblial studený pot pri každom pohybe jednej z jeho ôsmich nôh. Rovnako títo ľudia môžu chápať, že my sme hodnotní členovia spoločnosti, ale prekonať iracionálny strach je niečo úplne iné a oveľa zložitejšie. Keď sa na nás pozerajú, vidia pred sebou osud, aký nikdy nechcú, aby ich stretol. Úprimne by som sa bála o ich psychické zdravie, keby to chceli.

Hromadne zmeniť to, aby v nás ľudia s Pohľadom automaticky videli viac ako katastrofu, je beh na dlhú trať a my bez pomoci bežať nemôžeme. Ale myslím si, že všetci spolu po tejto trati aspoň kráčame, pretože každý rok vidím týchto Pohľadov o trochu menej.

No stále nie dosť málo na to, aby som pred každým stretnutím nového človeka neuvažovala o tom, či Pohľad zase uvidím. Odkedy totiž Pohľad vnímam, viem, že nedokážem byť kamarátka s niekým, kto ho má, a naopak ani on so mnou. Ako teenagerka som si kvôli nemu dokonca zvykla robiť také súkromné sociálne experimenty (áno, bola som divné dieťa a to sa nezmenilo).

Navštevovala som rôzne weby či hry, kde som si z času na čas našla kamarátov alebo len ľudí na písanie. Niektorým som o svojom postihnutí nepovedala a čakala som, či na to prídu, iným som to povedala hneď. Niektorých, s ktorými som sa stretla, som na to pripravila slovne, tých bližších aj fotkou a iných som celkom prekvapila. Týmto som zistila jednoduchú skutočnosť – na mojom prístupe vôbec nezáležalo. Veľa ľudí sa ku mne proste začalo správať inak, nech ma poznali akokoľvek dobre, ale mnohí SMA od začiatku až do dnes považujú za nepodstatný detail.

A nájsť tú druhú skupinu ľudí naozaj stojí za to. Moja pamäť síce všeobecne za veľa nestojí a je ešte horšia, odkedy sa mi nejaký čas neokysličoval mozog, ale nikdy nezabudnem na tú chvíľu, kedy ma moja terajšia najlepšia kamarátka po prišla prvý raz navštíviť. Keď vystúpila z autobusu a pozrela sa na mňa, zdalo sa, že sa pozerá na úplne bežného človeka, ktorý stojí na dvoch zdravých nohách bez korzetu na skoliózu. Nikdy nezabudnem ani na to, ako som prišla na stretávku z mojej najobľúbenejšej hry a všetci z prítomných, hoci ma niekoľkí z nich ani nepoznali a moje postihnutie si veľmi pravdepodobne predstavovali ako rovného človeka na najobyčajnejšom vozíku, sa na mňa pozerali, akoby som neprišla po ležiačky, privítali ma a začali sa so mnou rozprávať ako s každým iným tam.

Preto vám, moji ľudia, veľmi radím nenechať sa odradiť Pohľadom, ale radšej ho použiť ako pomôcku na rozlíšenie tých, s ktorými netreba strácať čas. Osobne som si tak našla niekoľko priateľov, ktorým už dlhé roky môžem povedať čokoľvek a aj oni mne. Takí priatelia sú neoceniteľní a rozhodne sa oplatí vynaložiť tú námahu na ich nájdenie. A možno to taká námaha ani nebude, ľudia vás môžu prekvapiť tak ako aj mňa. Nakoniec tiež zistíte, že naša spoločnosť vôbec nie je taká nechcená ako sa nám môže zdať.