Neuveriteľné zážitky na detskom oddelení v Nitre

Dávno som sem nenapísala žiadny hrôzostrašný príbeh, tak prečo vám dnes nepokaziť radosť z leta nejakým zážitkom z nemocnice? V tomto článku sa vrátime v čase do doby, kedy som ešte chodila na detské oddelenie vo Fakultnej nemocnici v Nitre.

---

V tej dobe som túto nemocnicu veľmi nemala s čím porovnať, myslela som si preto, že na horšom mieste ma už liečiť ani nemôžu. Ako ste sa mohli dozvedieť z článkov o Špecializovanej nemocnici sv. Svorada a o ARO, mýlila som sa. Aby ste sa týmto mojím rozprávaním nedali pomýliť rovnako ako ja, začnem pozitívami.

Na detskom oddelení vo Fakultnej nemocnici v Nitre mi veľakrát zachránili nielen život, ale aj pľúca, pretože ma vďaka ich liečbe ani v najkritickejších chvíľach nemuseli napojiť na dýchací prístroj. Ako dieťa som sem chodievala každý rok alebo aj pol roka, vždy minimálne na týždeň, keďže zápal pľúc je to najnebezpečnejšie a prakticky najčastejšie, čo sa pacientom so spinálnou svalovou atrofiou prihodí. Strávila som tam jedny (veľmi smutné) Vianoce a Silvester a skrátka kus skorého detstva, až kým sme v desiatich rokoch nenašli fungujúcu imunitnú liečbu a tento nekonečný kolobeh sa prerušil.

Za taký čas naozaj spoznáte každého lekára a sestru, ktorí tam počas tých rokov pracovali, a oni vás. Navždy sa budem pamätať, ako si vtedajší primár, ktorý mimochodom ordinuje ako detský pľúcny, neustále menil smeny, keď som bola hospitalizovaná, len aby na mňa mohol dávať pozor. A ak sa mu nepodarilo vymeniť si smenu, preto prišiel v civile aj cez svoje voľno. Z rozprávania si takisto pamätám, ako lekárka, ktorá sa primárkou stala neskôr, ma na vlastných rukách odniesla na JIS a prakticky ma vytiahla z hrobu, keď som prvý raz v živote skolabovala kvôli pľúcam plným hlienov. A potom sa tu našli také dôležité drobnosti, ako napríklad zdravotná sestra, ktorá sa zaoberala aj tým, že mám na rukách modriny od prasknutých žíl, hoci mala práce nad hlavu. Na niektoré chvíle sa skrátka nezabúda. Tieto situácie ma však hlavne naučili to, že naozaj stačí jediný schopný človek so záujmom vás zachrániť na to, aby sa mu to podarilo. Plus mama, bez nej na každom kroku by to bolo nereálne.

Keď som sa teda na toto oddelenie v osemnástke vrátila s ďalším zápalom pľúc po rekordných ôsmych rokoch a kvôli môjmu veku zároveň naposledy, všetci po chodbách rozkrikovali moje meno a chodili ma vítať, akoby som bola Karel Gott. Až na to, že stať sa celebritou v miestnej nemocnici, pretože som prežila aspoň desať vecí, ktoré som podľa štatistík vážne prežiť nemala a už vôbec nie v takom stave, nemá taký šmrnc.

Medzitým sa začal bežný postup – na príjme ma vyšetrili, napichli mi žilu (za čo im bez irónie zatlieskajme, pretože u mňa je to výkon) a našli mi posteľ. Tým novým lekárom, ktorí netušili, prečo sa tam všetci naokolo zo mňa tešia, odpustíme, že o mne v prvých chvíľach tvrdili, že mám deväť rokov. Viem, vypadám ako dieťa, ale deväť bolo dosť mimo aj na môj vzhľad. Nevadí.

No nad väčšinou z toho, čo sa stalo v priebehu niekoľkých ďalších dní, sa prižmúri oko o poznanie ťažšie. Otec ma preložil z môjho vozíka na ležanie do voľnej postele. V tej dobe som ledva pohla prstami na rukách, atrofia bola už riadne pokročilá a bolo to veľmi očividné na každom kúsku môjho deformovaného tela. V tom ku mne pribehla jedna z tých sestier, ktorú nič a nikto nezaujímal, odkedy sa pamätám, a rozhodla sa, že ma prezlečie namiesto mojej mamy. Už to bol pochybný nápad, ale dobre, snažila sa pomôcť. Asi.

A tak mi zdvihla ruku s infúziou do vzduchu, zrejme, aby som ju tam držala, čoho som v živote nebola schopná, a pustila mi ju. Keď mi ruka spadla a dosť bolestivo sa buchla o železný bok postele, sestra mi ešte vynadala, že si ruku nedržím a mohla som si vytrhnúť kanylu. Vtedy prešla na vyzliekanie nohavíc a povedala pamätnú vetu, ktorú do dnes mama s humorom používa pri mojom prezliekaní: „Zdvihni riť!“ Áno, táto zdravotná sestra naozaj chcela, aby kompletne ochrnutý človek zdvihol zadok z postele. Na to sa nedá reagovať inak než smiechom.

Toto profesionálne prezliekanie som prežila, a tak mama išla vybaviť VIP izbu, pretože na detskom bola vždy hospitalizovaná so mnou a na bežnej izbe mohla spať akurát tak na stoličke alebo pri mojich nohách. Tento komfort si prirodzene nechcela zopakovať. Kým sme sa sťahovali, počuli sme, ako si primárka (tá, ktorá ma roky predtým zachránila) zobrala bokom mladého lekára, ktorý mal službu, a veľmi zreteľne mu vysvetlila, kto som, čo mi je, a že sa mi nesmie nič stať, inak sa niečo stane jemu. Dobre, povedala to oveľa diplomatickejšie, ale z jej tónu bola pointa jasná. Zrejme vám už došlo, že mám túto lekárku veľmi rada. Keďže to nebol prvý krát, čo sme toto počuli, či už od nej, alebo ešte hlasnejšie a hrozivejšie od predchádzajúceho primára (ktorého som tiež spomínala na začiatku článku), s mamou sme sa na seba uškrnuli a počkali sme si. O pár minút ma ten lekár prišiel skontrolovať, viditeľne bledší o niekoľko odtieňov, a takto mi do izby nakúkal približne každú pol hodinu.

Potom sa ukážkovo prejavilo to, ako niekto s vážnou diagnózou berie svoj kritický stav, a to nijako vážne. Lekár mi niečo pichol priamo do žily, po čom sa mi okamžite začalo ľahšie dýchať, a my sme vedeli, že tú noc bez starostí prežijem. O tom to predsa u mňa bolo vždy – prežiť ten deň, tú noc, jednu po druhej, až sa z nich stalo vtedy osemnásť a dnes už dvadsaťdva rokov. Také zlepšenie stavu nám s mamou navodilo veselú náladu a do hlbokej noci sme sa smiali na všetkom možnom, fotili si „hororové“ fotky s červeným svetlom na oximetri a podobné blbosti, ktoré vám môžu napadnúť jedine z nudy uprostred noci. Ten mladý lekár ma neprestal chodiť priebežne kontrolovať a ťukal si na čelo, že tuto pacientka na pokraji smrti a jej mama sa namiesto panikárenia chichocú.

Mimochodom, jediné, čo vtedy zaujímalo mňa a mala som potrebu to lekárom a sestrám pripomínať, bolo to, že ma musia úplne vyliečiť do dvoch mesiacov, pretože budem mať stužkovú a už mám kúpené šaty presne podľa mojich predstáv. Viete, ťažko chorí ľudia majú ujasnené priority. Zomieram zdanlivo každú chvíľu, to už nie je zaujímavé.

Tým však nechcem povedať, že by mňa aj mamu nevydesilo, keď sa mi na druhý deň stav zhoršil, veď pud sebazáchovy mi stále funguje. Začali sa mi chvíľkovo, iba na sekundu či tri, zapchávať pľúca. Nebolo to prvý krát, ale nikdy neviete, či to nebude posledný. Potrebovala som kyslík. A hádajte, čo? Nebol. Proste nebol. Na celom detskom oddelení nebola jediná kyslíková bomba. Taký luxus by sme chceli. Kde sme? V Amerike? V Nitre to funguje tak, že hlboký nádych a vydržať.

Ale nie, keď pri sebe máte takú mamu ako ja. Tá sa postavila, vystrelila z mojej izby a odchytila lekára, ktorého poznáme ešte z doby, keď bol tým zblednutým nováčikom on. Zatiahla ho do mojej izby, aby ma nenechala samú, a nakričala naňho. Približne za hodinu (čo je v mojom stave so zápalom pľúc doba, za ktorú sa všetko môže dvojnásobne zhoršiť), som bola presťahovaná zase v ďalšej izbe a s kyslíkovými okuliarmi v nose.

O pár dní mi bolo treba napichnúť novú žilu, aby sa mi tá prvá nezapálila. Nedarilo sa, čo bolo celkom bežné, ale zase nie natoľko, aby to bolo nemožné. Onedlho zavolali staršiu lekárku, o ktorej sa dalo predpokladať, že je skúsená a teda schopná. Omyl. Napadlo jej totiž napichnúť mi žilu presne v zhybe zápästia, kde sa kanyla nijako nedala pripevniť tak, aby sa nehýbala. Neskutočne to štípalo, aj som sa sťažovala, ale nič s tým radšej nerobili.

Ešte v ten deň prišla sestra, ktorá sa nám už predtým nepozdávala, pretože vôbec nereagovala na nič, čo sme jej povedali. Keďže sme s mamou zažili všemožné sestry, ktoré nenávideli celý svet, brali sme ju ako jednu z nich a nepozastavovali sme sa nad tým. No potom prišla a pri výmene infúzie sa ma opýtala, či ma to ešte štípe. Ja som odpovedala, že áno, stále viac. Ona opäť bez slova odišla. O hodinu sa to štípanie už ledva dalo vydržať, preto mama išla za lekárkou, či ma naozaj nemôžu napichnúť inde. Tá poslala práve túto sestru, aby mi kanylu vytiahla. Sestra rozrazila dvere, až sme s mamou nadskočili, a začala na mňa kričať, že som jej klamala, že ma to nebolí, a odteraz so mnou nebude kamarátka. Potom chytila moju nevládnu ruku, doslova mi z nej vytrhla tú kanylu a odhodila oboje. Ruka mi letela, skoro sa vykĺbila, a keby mama nevyskočila ako Serena Williams a nezachytila mi ju počas pádu, tak by mi tá sestra naozaj ublížila.

Vtedy nám to už nedalo a mama sa na ňu opýtala sestry, ktorú poznáme snáď od môjho prvého dňa v nemocnici. To, čo sme sa od nej dozvedeli, by nám skutočne nikdy nenapadlo – tá sestra je úplne nepočujúca. Vraj ju tam niekto presadil z ľútosti, pretože nepočujúcu ženu pred dôchodkom nikto nechcel zamestnať, a ona to skrýva odčítaním z pier. Samozrejme nie som za to, aby nepočujúci ľudia nemali prácu, naopak. Lenže dať jej na starosti niekoľko nočných služieb s tým, že bola jedinou sestrou na celé oddelenie, pričom jednu z tých nocí nepočula, že mi pípali prístroje a dusila som sa, to vážne nie je dobré riešenie.

Počas celého týždňa mi len tak náhodne vrážala do izby s trieskaním do dverí, keď som konečne spala alebo aspoň driemala, aby na mňa a mamu kričala, že mi moc často odsáva nos a ústa (asi aby som sa rýchlejšie zadusila, neviem), a že nemám zdvihnutú posteľ do sedu (ja, ležiaci pacient, ktorého telo by sa doslova rozsypalo). Neviem, či tam ešte stále pracuje, ale dúfam, že nie.

Celý môj pobyt v nemocnici trval okolo desať dní, čo je na moje pomery celkom málo, aj keď tam sa vám to zdá ako pol roka. Niekoľko z tých dní a hlavne nocí bolo veľmi ťažkých, ledva som dýchala, stále som kašľala, hoci som na to nikdy nemala silu, a takmer som nespala. Mama nespala so mnou, pretože tam s mojím telom predvádzala akrobatické kúsky, aby zo mňa vytriasla hlieny. Veď hovorím, taká bežná choroba s SMA bez tracheostómie.

A to je asi všetko zaujímavé, čo sa mi stalo na detskom oddelení vo Fakultnej nemocnici v Nitre a nebolo to tak dávno, že by som si to pamätala len ako hmlisté útržky spomienok. Tie sa do blogu nedajú dobre sformulovať. Ale nikdy nehovorme nikdy, raz mi pravdepodobne dôjdu témy na písanie a spracujem sem čokoľvek.