Moje štúdium s postihnutím – základná škola

Školský rok sa začal pred pár dňami a ja som si povedala, že by som mala robiť aj niečo viac ako posmievať sa deťom, ktoré mi plačú pod oknami. Píšem teda tento článok, pretože sa ma mnoho ľudí zvykne pýtať, ako je vôbec možné, že ťažko postihnutý človek ako ja prežil školu. Už podľa toho, že som tento článok dala do rubriky Spoiler alert: Prežila som ste možno pochopili, že moja odpoveď znie: Ťažko.

---

Na začiatok si ujasnime jeden fakt – nasledujúce skúsenosti sú iba moje a vôbec to neznamená, že toto v škole prežíva každý postihnutý človek. Ide doslova o jednu konkrétnu školu na Slovensku a aj to pred mnohými rokmi, takže netuším, či to tam tak funguje aj dnes. Poznám však niekoľko postihnutých ľudí, ktorí sa učili na iných školách s programom na integráciu, alebo aj takých, ktorí chodili do škôl pre zdravých, a boli tam úplne v poriadku. No čo sa týka základnej, ja som nebola.

Keďže moji rodičia vedeli, že môj zdravotný stav pôjde rýchlo dolu vodou, škola pre zdravých žiakov nikdy nepripadala v úvahu. V mojej rodnej Nitre bola a vraj stále je iba jediná základná škola, ktorá integruje postihnutých žiakov, preto bola voľba jasná. No spôsob, akým táto integrácia prebiehala, bol prinajmenšom pochybný.

Teda niežeby sa tam tajil fakt, že vedenie tejto školy prijímalo postihnutých žiakov len kvôli tomu, že na nás dostávali nemalé dotácie od štátu. Nie, žiadna z tých dotácií sa nepoužila na lepšie podmienky pre postihnutých a už vôbec nie na také základné potreby, ako napríklad výmenu okien, ktoré celých deväť rokov netesnili. Škola si však dala postaviť telocvičňu pre učiteľov. Viete, nevyhnutnosti majú priority.

Integrácia? To je choroba?

Pri nástupe sme nič z toho ale netušili a už vôbec by som vtedy nepovedala, že túto školu budem do konca života prezývať Peklo. Prišla som tam ako typický prváčik – nadšená. Moje nadšenie však začalo rýchlo klesať, keď som zistila, že podľa systému Pekla sa priradil jeden, maximálne dvaja postihnutí žiaci každej triede plnej zdravých detí. Geniálny nápad, však? Dodnes nerozumiem, ako to, že nikomu za celé tie roky nenapadlo, že takto tie postihnuté deti iba viac izolujú, pretože tých zdravých žiakov nejaká integrácia vrcholne nezaujíma.

Podľa toho, ako sa moji zdraví spolužiaci správali, súdim, že slovo integrácia pre nich malo príliš veľa slabík aj dávno po dokončení školy. Prakticky sa so mnou rozprávali iba preto, aby zistili, čo som to za živočíšny druh, a následne to mohli veľmi nahlas a veľmi nesprávne posúvať ďalej. Šikana sa u mňa nekonala len vďaka tomu, že so mnou bola celú dobu mama, inak by som nemala šancu stíhať všetko si zapisovať a pripravovať si pomôcky, aj keď mi v tej dobe ešte fungovali ruky.

Za to som plakala pred aj po každej hodine angličtiny, viete, aby mi nechýbala autentická skúsenosť šikany. Danej učiteľke totiž vôbec nebolo blbé povedať šesťročnému dieťaťu do očí, že sa nemá hlásiť, lebo ona postihnuté dieťa, ktoré potrebuje ruky svojej mamy, učiť nebude. Môžete dvakrát hádať, ako tento problém riešilo Peklo. Učiteľka z toho nemala žiadne následky, namiesto toho ma oslobodili od angličtiny. Vraj mi to nebude chýbať, strednej sa aj tak určite nedožijem. Skvelý prístup, nie? Nuž, dožila som sa a potom mi rodičia museli platiť súkromnú učiteľku angličtiny, ktorá bola, mimochodom, perfektná a naučila ma látku celej základnej školy počas deviateho ročníka, aby som nebola pozadu.

Postihnutí do skladu

Od druhého ročníka rodičia aj Peklo pochopili, že takto to nepôjde, a preradili ma do triedy čisto pre postihnuté deti. Takéto triedy sme mali v celom Pekle až dve – jednu pre prvý stupeň a druhú pre druhý stupeň. V oboch prípadoch išlo o miestnosť, v ktorej jediná učiteľka učila každého žiaka v tú istú hodinu iný predmet z iného ročníka. Takisto bolo úplne jedno, či má niekto iba fyzické, alebo aj mentálne postihnutie, či ľahké, alebo veľmi vážne, či je niekto násilný, alebo bezbranný a podobne – všetci sme boli spolu. Bol to skrátka jeden obrovský chaos. A aby toho nebolo málo, trieda pre druhý stupeň vlastne ani nebola trieda, bol to prerobený sklad, kam si chodili bežné učiteľky pre učebnice a pomôcky. Sklad! Viete, na nič lepšie nebol rozpočet, to nie sú priority.

Môj bežný školský deň teda prebiehal tak, že som sa cez jednu školskú hodinu naučila dva rôzne predmety, aby som mohla z Pekla odísť čo najskôr. Podľa učiteliek to tak bolo nastavené kvôli môjmu zdravotnému stavu a nedostatku energie, no ja úprimne hovorím, že by som zošalela, keby som tam bola denne dvakrát dlhšie.

Počas prestávok som jedla svoju desiatu niekde v rohu, dúfala som, že sa so mnou nikto nezačne rozprávať a nikto znova nehodí cez triedu ťažký objekt, ktorý by mi mohol rozbiť lebku. Vážne, raz ma spolužiak s problematickým sebaovládaním skoro zabil diskmanom, keď ho z celej sily hodil tesne vedľa mojej hlavy. Ale to bol taký extrém, ďalší si dal za cieľ iba mi vytrhať všetky vlasy. A potom tam boli také prípady, kde sa spolužiačka z trucu vyhrážala, že sa zaškrtí (čo je, len tak pre informáciu, nemožné), a o chvíľu po zemi hľadala a zbierala svoje vypadnuté vlasy, aby si ich uložila do peračníka. To boli časy.

Šťastný koniec

Ten najhlavnejší dôvod, prečo som sa v Pekle za tých deväť rokov nezbláznila, bola naša učiteľka na druhom stupni. Predovšetkým to je obdivuhodná žena už len preto, že dokonalo ovládala každý jeden predmet a hoci nás niekedy učila aj desiatich naraz a každého niečo celkom iné, nikdy sa nestratila medzi danými látkami. A medzitým nám každému stíhala dávať hodnotné lekcie do života presne podľa našej životnej situácie. Samú ma prekvapuje, ako často aj teraz v dospelom živote myslím na mnohé z nich.

No po čase, ktorý sa zdal ako nekonečno, som sa dočkala strednej školy. Keďže ma na žiadnu strednú školu v Nitre nechceli zobrať kvôli môjmu zdravotnému stavu, nastúpila som na Mokrohájsku v Bratislave, kam chodili iba postihnutí študenti, a konečne som počas cesty do školy necítila absolútne žiadny stres. Ale o tom zase nabudúce.