Moje štúdium s postihnutím – hľadanie strednej školy

Minulý týždeň som zverejnila článok o mojej skúsenosti so základnou školou, ktorú z pádnych dôvodov prezývam Peklo. Ako som sľúbila na jeho konci, dnes v tejto téme pokračujem a zároveň s ňou aj končím. Takto prebiehalo hľadanie strednej školy, ktorá by nemala problém s mojim postihnutím.

---

Keď sa blížil koniec môjho deviateho ročníka a ja som sa napriek všetkým predpokladom môjho okolia stále nechystala pod zem, museli sme s rodičmi začať uvažovať nad mojimi možnosťami ďalšieho štúdia.

Peklo nám okamžite ponúklo rozdelenie posledného ročníka na dva, aby som tým pádom dokončila desaťročnú povinnú školskú dochádzku a nemuseli sme strednú vôbec riešiť. Toto by bol strašne problematický nápad, aj keby Peklu nešlo len o ďalší rok dotácií od štátu, ktoré míňalo podľa pochybných priorít. V detstve som sa veľmi často stretávala s názormi, že postihnutým ľuďom je základné vzdelanie úplne na nič a stredná je pre nás už celkom nezmyselná, veď aj tak budeme celý zvyšok života len ležať doma a nič nerobiť. Skvelý a hlavne motivujúci prístup, však? Keď to povie nejaký zdravý človek, ktorý žije vo svojej bubline obmedzenosti, to ešte pochopím, ale keď vás o tom presviedča škola, ktorej má na postihnutých deťoch záležať, tak je niečo seriózne zle.

Ak ste čítali môj článok z minulého týždňa, tak vám je jasné, prečo moju základnú školu prezývam Peklo, a prečo som tento návrh nezvažovala ani desať sekúnd. Bol teda čas hľadať strednú školu, ktorá by bola dosť blízko môjmu domovu a prijala by postihnutú žiačku. A druhoradou, ale stále dôležitou podmienkou bolo to, aby ma aspoň zaujímalo zameranie tej školy, pretože Peklo ma naučilo, že ak sa sústredím na moje obľúbené predmety, tak znesiem akúkoľvek šialenú situáciu, aká sa v škole bude diať.

Pre mňa bola vždy tým najobľúbenejším predmetom matematika. Áno, bola by som divná aj bez postihnutia. A predovšetkým sme sa riadili mojím zdravým snom byť veterinárkou. Nazývam to zdravý sen, pretože mi bolo už vtedy jasné, aké je to nemožné, ale žiadne štrnásťročné dieťa nevie, čo bude chcieť v živote robiť, takže to bývala moja odpoveď dlhú dobu.

Ak si myslíte, že mať sen, čo by som robila, keby som bola zdravá, je depresívne, tak sa mýlite. Som si istá, že aj vy, zdravý človek, občas uvažujete, akým smerom by sa váš život uberal, keby sa niekedy dávno niečo stalo inak – ale to neznamená, že s vaším terajším životom nie ste absolútne spokojní. A nie, môj realistický sen nevolám postihnutý sen, ale iba sen, bez prívlastku, pretože je to skutočná túžba a nie proste plán B.

Ale naspäť k veci. Naproti väčšine štrnásťročných detí som okrem plánov do budúcnosti takisto netušila, ktoré svaly mi prestanú fungovať v ktorom roku, a či sa vôbec nájde spôsob, ako budem môcť byť nejako produktívna. Nemohla som predpokladať, že sa v sedemnástich stanem ležiacou, prestanem prehĺtať a počas obdobia maturity, teda o rok neskôr, mi začnú kompletne ochabovať ruky a budem mať to šťastie, že nájdeme technológiu, ktorá mi ich nahradí. Nemohli sme preto skrátka vyberať školu, ktorá by pre mňa bola praktická a mohla som tou cestou pokračovať aj neskôr. A takisto sme nemohli s istotou opísať riaditeľom, aké podmienky budem počas svojho štúdia potrebovať.

Moji rodičia sa informovali na mnohých školách, kde sa rozhovory veľmi rýchlo skončili, keď sa riaditelia dozvedeli o mojom stave. Niektorým stačil proste vozík, iným diagnóza, o ktorej ešte nepočuli, pretože takí ľudia často poznajú len chrípku, rakovinu a ochrnutie kvôli autonehode. Čo nie je ich vina, iba fakt o našej neinformovanej spoločnosti.

Najbližšie k cieľu sme sa dostali v dvoch prípadoch: išlo o obchodnú akadémiu a o veterinu – obe v Nitre, kde bývam. Na danú obchodnú akadémiu chodila vozičkárka, ktorá predtým absolvovala Peklo, preto sme očakávali, že to nebude problém ani u mňa. Chyba. Vedenie danej školy bolo zhrozené z nášho nápadu prihlásiť sa tam. Daná osoba, s ktorou môj otec telefonoval, sa mu namiesto slušného odmietnutia začala sťažovať, ako veľmi ich vozičkári obťažujú v každej možnej oblasti. Chápete, my sme celé mesiace riešili, či vôbec mám nejaký zlomok budúcnosti, ale ona tu bola tá, kto sa mal na čo sťažovať.

No aspoň sa tam nezachovali ako na veterine. Keď tam totiž rodičia zavolali, škola sa tvárila, že moje postihnutie nebude prekážkou, a pozvali nás, aby sme sa prišli pozrieť osobne. Prišli sme, ja celkom nadšená a rodičia dúfajúc, že im spadne kameň zo srdca. Veľmi rýchlo nám však došlo, že trebárs taká bezbariérovosť okolo tejto školy ani neprešla. To by sa možno aj dalo vyriešiť, keby stretnutie s riaditeľkou neprebehlo tak, ako prebehlo.

Riaditeľka si o mne urobila neoblomný názor v momente, keď ma uvidela, a to, samozrejme, podľa môjho vozíku a vzhľadu. Jediné otázky, ktoré mi pokladala do očí, boli ako pre škôlkarku a potom presvedčene tvrdila, že sa na túto školu hlásim iba preto, aby som hladkala zvieratá, a za to oni známky nedávajú. Podľa nej skrátka postihnutý človek nemohol v žiadnom prípade mať IQ v pozitívnych číslach. Keď ma pourážala a ignorovala naše námietky dostatočne, tak nám oznámila, že sme prišli úplne zbytočne, pretože táto škola sa nechystá robiť vôbec nič s bezbariérovosťou a ani nie sú nijako ochotní mi prispôsobovať podmienky. Prečo nás tam teda volali? Asi z nudy, neviem.

Ako ste sa však mohli dočítať v minulom článku čisto z toho dôvodu, že som nevedela, ako ho zakončiť, hľadanie strednej školy dopadlo na výbornú. Niekto v Pekle si (dosť neskoro, ale predsa) spomenul, že počul o Mokrohájskej v Bratislave, kam chodia iba postihnutí študenti.

Majú tam niekoľko škôl a odborov, no ja som si kvôli matematike opäť vybrala obchodnú akadémiu. O tejto škole neplánujem písať samostatný článok, a to z jednoduchého dôvodu – hoci to je škola pre postihnutých, dialo sa tam všetko to klasické, čo nájdete aj na strednej pre zdravých, iba sme si popri tom občas odskočili do nemocníc a tak. Mokrohájska bola absolútnym opakom Pekla, chodila som tam s úsmevom a nemala som inú starosť okrem učenia sa. Jediným reálnym mínusom bola diaľka, ale aj to sa rýchlo vyriešilo, pretože škola mi dovolila absolvovať väčšinu hodín cez Skype. Hoci som teda zmaturovala v úplne inom zdravotnom stave ako na začiatku strednej, vo všetkom mi tam vyšli v ústrety a nad mojím postihnutím sa tam nikto nepozastavoval. Myslím si, že Mokrohájska je perfektná ukážka toho, prečo mám tak rada komunitu postihnutých ľudí.