Diskriminácia postihnutých ľudí. Dokázali by ste takto žiť?

„Peťa, prečo si na tom svojom blogu taká drzá?“ zvyknú sa ma pýtať blízki. Vo svojich článkoch si predsa často nemilým spôsobom robím srandu z lekárov, štátnych zamestnancov a náhodných ľudí, ktorí sa ku mne nezachovajú najlepšie. Napriek tomu, že tu nepoužívam ich skutočné mená, väčšinou nie je vôbec ťažké domyslieť si, o koho sa jedná. A aj v článkoch, v ktorých nehovorím o konkrétnych ľuďoch, mnohí spoznajú svoje vlastné správanie a rovno sa aj dozvedia, čo si o nich myslím. Väčšinou nič dobré.

Moji blízki túto otázku samozrejme nemyslia zle, práve naopak – chápem to tak, že ma týmto upozornením chcú ochraňovať, aby som si nespôsobila zbytočný a vážny konflikt. Veľa z nich si však takisto myslí, že som na daných ľudí v mojich článkoch zlá a mohla by som im nimi uškodiť, pričom oni za nič nemôžu, pretože určite nevedeli, aký dopad bude mať ich správanie.

No problém je v tom, že zdraví ľudia zrejme nechápu, že v momente, kedy svoje články píšem, sa ten konflikt už stal a vážne uškodené už bolo. Ableizmus, teda diskriminácia voči postihnutým ľuďom, ktorú na svojom blogu opisujem, sa totiž nedeje postupne, tak ako vychádzajú moje články. Vy si tu prečítate o jednom probléme raz za týždeň, my tie problémy ale zažívame všetky naraz každý jeden deň s takmer každým človekom, ktorého kedy stretneme. Je určite ťažké, možno dokonca nemožné predstaviť si, o aký nápor na psychiku ide, preto sa vám to pokúsim priblížiť.

Nie ste dôležití

Predstavte si stráviť deň v mojej koži. Zobudíte sa a nepripadáte si príliš odlišní od ostatných, pretože vo vnútri ani nie ste. Všetko sa začne skvelo, máte na dnes plány, nech už sú akékoľvek, tešíte sa. Nejdete na vysokú školu ani do práce, pretože ste sa o niečo také dávno prestali snažiť – tento štát vám dal najavo, že kvôli postihnutiu nie ste dosť dobrí. Nevadí, našli ste si iné sny a ciele. Lenže kedykoľvek o nich poviete niekomu inému (okrem tých zopár ľudí, ktorým veríte a oni veria vám) dajú vám najavo, že to určite nevyjde, pretože opäť kvôli postihnutiu určite nie ste dosť dobrí. Na nič nie ste dosť dobrí.

Nejdete ani k lekárovi, hoci ste sa zobudili s tým novým zdravotným problémom, ktorý trvá už nejakú dobu a robí vám starosti. Nejdete tam, nie pretože by nemali riešenie, to majú, ale viete, že vám ho bez naliehania neposkytnú, pretože podľa nich postihnutý život nemá cenu zachraňovať. Tak vám to už povedali veľakrát. Váš život nemá cenu.

Vyjdete von z domu, je jedno kam, no všetko je dopodrobna naplánované, pretože ako vozičkár nemáte prístup do väčšiny budov. Nemáte takú istú slobodu pohybu ako väčšina ľudí. Po celú dobu, čo ste vonku, na vás všetci zízajú ako na cirkusovú atrakciu. A tým myslím úplne všetci. Predavači, zamestnanci podnikov a cudzí ľudia, ktorí ani nemajú dôvod s vami komunikovať, vám celý deň rôznymi spôsobmi dávajú najavo jednu vec – nie ste seberovní. Ak sú s vami rodičia, na ich tvárach každú chvíľu vidíte stuhnuté úsmevy, pretože nechcú dať najavo, ako im je nepríjemne, keď sa toto deje. Rovnaký úsmev sa na perách objavuje aj vám. Ak ste s novými priateľmi, povedia vám, akí sú zhrození, že sa k vám všetci takto správajú. A vy najprv neviete, o čom to hovoria, pretože toto je predsa normálne. Vonku si nie ste s nikým rovní.

Často dokonca máte pocit, že by ste sa mali ospravedlňovať za svoju prítomnosť. Veď váš vozík zavadzia v ceste tým ľuďom, cez ktorých vy nevidíte a ktorí by vás mohli obísť bez väčšej námahy alebo by si mohli počkať bez toho, aby sa im minula baterka v pľúcach. Veď vy by ste nemali ísť do reštaurácie, pretože vaša odsávačka je nechutná. Predsa by ste nemali obmedzovať zdravých ľudí, mali by ste radšej obmedziť seba, na tom nezáleží. Na vás nezáleží.

Idete domov do bezpečia svojich štyroch stien a internetu. Tu nikto nevie, že ste postihnutí, ak nechcete, aby to vedeli. Lenže na tamtom webe ste stretli skvelého človeka a radi by ste s ním boli naplno samým sebou. Zvažujete, či mu o svojom postihnutí povedať, pretože ak sa ukáže, že nepatrí k tým zopár vyvoleným, ktorí vás berú ako ľudskú bytosť, tak s ním budete musieť prerušiť kontakt. Stalo sa to už stokrát. Pre nikoho nie ste dosť dobrí.

Ľudstva vám na dnes stačilo, rozhodnete sa ponoriť do fiktívneho sveta knihy, seriálu, filmu či hry. Anotácia nehovorila vôbec nič o postihnutej postave, ale objavila sa tam a vy len tŕpnete, kedy vám z tejto reprezentácie príde z duše zle a budete to musieť zavrieť / vypnúť. Video alebo článok o postihnutom človeku už vôbec neotvárate. Ponižujúce vyobrazenie zarába, dopad na vás nie je dôležitý. Nie ste dôležití.

Kedy sa skončia také dni?

Mali by ste napriek tomu všetkému dobrý deň? Ja som mala skvelý deň, ako aj ten predtým a aj ten ešte pred ním. Pretože všetky tieto toxické myšlienky sa pre mňa stali normou až natoľko, že v danej chvíli už ani nie som schopná rozoznať, či by som sa nad tým mala pozastavovať, alebo to je v poriadku. Spoločnosť ma naučila, že bude lepšie, ak budem všetko ignorovať, ticho to pretrpím a hlavne sa nezastanem sama seba. No vôbec to nie je lepšie pre mňa, ale pre tých zdravých ľudí, ktorí postihnutým takto ubližujú.

To my sa na konci dňa cítime menejcenní. To nám klesá sebavedomie hlboko pod nulu. To my sa vzdávame svojich snov a snahy o dôstojný život. To my obviňujeme seba a svoju súčasť, za ktorú nemôžeme. To my sa musíme biť za každé naše ľudské právo s presne takými diskriminujúcimi ľuďmi. Takže áno, svoje články píšem veľmi často s hnevom. Hnevám sa, že sa toto všetko deje na dennom poriadku a ničí to ľudí v mojej komunite. Aj vy by ste sa hnevali, keby ste to okolo seba neustále videli. Nie, nebude ma mrzieť to, čo a ako píšem o ableistoch, kým to všetko bude pravda. A vonkoncom sa za to nebudem ospravedlňovať. To vy by ste sa mali ospravedlňovať, no nerobte to. Namiesto toho zmeňte svoje správanie. Zmeníte tým všetko.