Ako sa po roku zmenil môj pohľad na blog o postihnutí

„Ozaj, mami, začínam písať blog. Za hodinu zverejním prvý článok,“ oznámila som mame presne pred rokom, keď mala o päť minút odísť na celý deň z domu. Čo vám poviem? Som úžasná a komunikatívna dcéra.

Samozrejme blog nebol spontánne rozhodnutie. V tej chvíli som už takmer mesiac pracovala na vytvorení webu a designu, s ktorým by bol môj puntičkársky mozog spokojný. Medzitým som vymyslela množstvo ešte zvláštnejších názov blogu než je Život plný SMAgie, o rubrikách nehovoriac, kúpila som si doménu, hosting, opýtala som sa približne milión zbytočných otázok kamaráta, ktorý sa vyzná vo weboch, vytvorila som FB stránku blogu… Skrátka som počas minulého januára do vytvorenia tohto blogu vložila desiatky hodín.

Napriek tomu som ale netušila, či o moje články niekto vôbec zakopne. Veď ľudia mi odmalička dávali najavo, že postihnuté dievča nikdy nemôže uspieť, a to v ničom. A ak si chce získať aspoň zlomok úspechu, tak to musí urobiť pomocou citového vydierania a klamstiev o tom, ako žije a čo si myslí, alebo sa tváriť, že nemyslí vôbec. Nič iné som na Slovensku predtým nevidela, preto som sama neverila, že by to v mojom prípade mohlo byť inak.

Takže keď mi moja najlepšia kamarátka navrhla, aby som začala písať blog o všetkom, čo ma hnevá, sklamáva a ubíja ako postihnutého človeka, tak som si nevedela predstaviť, že by sa našiel niekto okrem zopár mojich kamarátov a členov rodiny, kto by na moje články klikol. Určite by som jej vtedy neverila, keby mi povedala, že 48 článkov, ktoré napíšem za prvý rok, bude mať dokopy takmer 6 000 prečítaní a budem mať 150 pravidelných čitateľov, ak sčítam sledovateľov na Facebooku a odberateľov newsletteru (prihláste sa na vedľa článku na PC alebo pod článkom na mobile). Čo je celkom dosť na to, že som hneď v mojom prvom článku urazila hlavné slovenské médiá, čím som si okamžite zaručila, že ma nikto, kto mieri na masy, nebude propagovať. Som to ja ale geniálna blogerka.

Týmto ďakujem Organizácii muskulárnych dystrofikov za to, že ma (ani neviem ako) našli a neustále ma podporujú a zdieľajú, pretože väčšina mojich čitateľov pochádza práve od nich a ja si to veľmi vážim. A takisto ďakujem všetkým, ktorí mi píšu tie milé správy a komentáre – ani netušíte, ako mi vždy zlepšíte deň.

Už dávno pred blogom som však bola zvyknutá písať si sama pre seba, veď už celú večnosť píšem fantasy poviedky a knihu, takže moja najvyššia obava nebola tá, aké budem mať čísla v štatistikách. Častejšie som sa pýtala sama seba, ako dlho je možné písať blog o postihnutí bez toho, aby som nezačala písať nezmysly typu Q&A každý druhý týždeň alebo aby som nezveličovala maličkosti ako storytime vloggeri. Poznáte to – nadpis videa je „Takmer ma UNIESLI do Afganistanu!“ a vo videu sa dozviete, že taxikár len zle odbočil v centre Bratislavy.

No nanešťastie som zistila, že takto preháňať vôbec nemusím. Čím viac si totiž všímam problematické zmýšľanie zdravých Slovákov, tým viac dôležitých tém, nad ktorými sa nechcú zamyslieť, nachádzam. Ak mi teda raz dôjdu témy, bude to dobrá správa, pretože to bude znamenať, že zoznam predsudkov a problémov, ktoré máme ako postihnutá komunita za cieľ odstrániť, nie je nekonečný. Ale dovtedy budem písať toľko, koľko mi len oči a hlava dovolia. Teším sa na ďalší rok Života plného SMAgie a pevne dúfam, že sa tešíte aj vy.