Ako ma zmenili urážky kvôli môjmu postihnutiu?

(Na úvod by som rada podotkla, že tento článok mám vymyslený už zopár týždňov. Ak si teda myslíte, že ide o reakciu na konkrétnu situáciu, mýlite sa. Nemám záujem o zbytočný konflikt ani o jeho pokračovanie. Prosím, ďakujem, donenávidenia.)

Po prečítaní si mojich priamočiarych blogov majú ľudia často pocit, že som takáto len na internete, aby som v čitateľoch vyvolala šok. Veď šok znamená kliknutia a kliknutia znamenajú profit, nie? Nuž, nie – keby toto bola moja stratégia, ako si zarobiť, tak by som nemala „len“ 350 sledovateľov a blog bez reklám.

Pre mnohých je teda prekvapenie, keď zistia, že som takáto aj v skutočnosti. Je mi jedno, či ide o novinára, ktorý so mnou robí rozhovor, o čitateľa, ktorý mi napísal správu, o osobnú asistentku, alebo o kohokoľvek iného. Ak sa mi niečo naozaj nepáči, poviem si to. Na prvýkrát dokonca aj slušne. Ale nie až tak slušne, že by ste nepochopili, že čo sa týka ableizmu, nerobím kompromisy.

Domyslite si – ja som si domýšľať nikdy nemusela

Možno sa držíte za hlavu a hovoríte si: „Peťa, ty si neuvedomuješ, čo robíš? Veď s tebou všetci odmietnu spolupracovať! A čitateľov si odoženieš! Aj asistentky ti dajú výpoveď!“ Áno, riziká si uvedomujem a nemyslite si, že si tých ľudí nevážim. Vážim a veľmi. Keby som si ich nevážila, ani by som sa neobťažovala plytvať na nich svojou veľmi limitovanou energiou. Skrátka by som ich nechala, nech sa naďalej správajú ako… nenašla som slušné slovo takto o tretej v noci, domyslite si.

Ale podľa mňa je predovšetkým potrebné vážiť si samú seba. Viete, nie vždy som to robila. Či už išlo o internalizovaný ableizmus, alebo o predstavu slušnosti, väčšinu môjho života som sa za seba nikdy nepostavila (haha). Ľudia sa ma dotýkali a ja som nič nepovedala, aj keď som sa inak nemohla brániť a bolo mi z toho zle. Moji rovesníci mi hovorili urážlivé veci, ktoré sa týkali môjho vzhľadu, a ja som sa s nimi naďalej rozprávala. Lekári a učitelia ma do očí označovali za menejcennú a ja som to neriešila, akoby to neohrozovalo moju budúcnosť.

Múdrejší neustúpi, ak je ochrnutý

Veď múdrejší ustúpi, však? Múdrejší je ticho a nechá hlúpeho, nech sa zhodí sám. A tak som bola ticho a čakala. Čakala som, kým teenageri vyrastú v uvedomelých dospelých. A kým ľudia na dôležitých pozíciách postúpia s dobou. Proste, kým sa zmení všetko, čo mne a ľuďom ako som ja dennodenne ubližuje.

Neuveríte, čo sa stalo… Absolútne nič! To je zvrat, čo? Prešli dve desaťročia a ľudia ma stále bez dovolenia chytali za holé kolená. Stále som bola tá, ktorá „nie je dievča a určite nikdy nebude ani žena, nebuď smiešna, zubatka“. Aj tá, ktorá nestojí za záchranu života a už vôbec nie za pomoc. A čo je hlavné – stále som sa cítila ako špina na podrážke. Ani približne nie ako „tá múdrejšia“.

Ableisti totiž systematicky vyhrávali na plnej čiare. Bolo jedno, či to robili naschvál, alebo omylom, len zo zvyku. Výsledok bol rovnaký – bola som umlčaná a tým pádom som bola vo všetkom sama.

Nebudem ticho. Budete vy?

No odkedy píšem tento blog, všetko je inak. Ľudia s postihnutím majú omnoho viac priestoru a príležitostí hovoriť o veciach, ktoré ich trápia. Moji rodičia, rodina a priatelia začali automaticky viesť konverzácie o ne/správnom správaní sa voči ľuďom s postihnutím. Dokonca aj cudzí ľudia, ktorým nikdy predtým nenapadlo, že by takéto problémy vôbec mohli existovať, sa nás začali zastávať. Nielenže už v tom všetkom nie som sama, ale ableizmus v mojom živote prestáva byť v prevahe. Želám si, aby toto bola bežná realita pre nás všetkých.

Takže, nehnevajte sa (alebo aj áno, je mi to päť), ale pri mne vám jednoducho ableizmus neprejde. Ak ma opakovane nazvete nesprávnym slovom, nazvem ním aj ja vás. Ak sa ku mne zachováte ako k nerovnocennej, juj, pripravte sa na zážitok. Ak ma ponížite, už mi len napíšte súhlas so zverejnením vášho mena na blogu alebo si začnite vymýšľať svoju ikonickú prezývku. Pretože ja už nebudem ticho. Nebudem čakať, kým sa všetci sami od seba zobudia, aby ľudia s postihnutím možno raz jedného dňa mohli žiť slobodne a bez poníženia. Je na vás, či sa rozhodnete byť tým, kto nám k dosiahnutiu tohto cieľa pomôže.