Prečo sa nesprávať k postihnutým ľuďom ako k deťom

Ako ste sa už mohli dočítať v niekoľkých mojich článkoch (napr. o ľútosti, o správaní sa k postihnutým ľuďom, o škodlivých slovách a o neschopnosti), zdraví ľudia sa k postihnutým neustále správajú ako k malým deťom. Dnes túto tému preberám z ďalšieho uhla.

---

Vopred upozorňujem na to, že ak ma poznáte a budete mať pocit, že tento článok je moja nepriama odpoveď na vaše správanie sa ku mne, tak ste na omyle. Každú jednu z viet a názorov, ktoré tu opíšem, som počula už od toľkých ľudí, až som pravdepodobne zabudla, že ste medzi nimi aj vy. Pravdepodobne.

Naozaj nepreháňam, správanie sa ku mne ako k dieťaťu je rozhodne tá najčastejšia reakcia, s akou sa ako postihnutá osoba stretávam. Je to častejšie ako predpoklad, že som neschopná základného premýšľania, dokonca aj častejšie ako názor, že nemôžem viesť nijaký zmysluplný život. Možno práve preto, že sa s týmto postojom stretávam neustále, je práve tým, ktorý ma vždy ovplyvňoval najviac negatívne.

Predovšetkým je to veľmi obmedzujúce. Teraz nehovorím o tom, že ľudia, ktorí sa ku mne správajú ako k dieťaťu, sú obmedzení (aj keď je to pravda), ale o tom, že obmedzujú mňa. Keď si predstavíte zdravú 22-ročnú slečnu, veľmi často je braná ako dospelá žena, nech robí čokoľvek. Môže nosiť tričko s Disney postavičkami, dostať plyšáka, jesť čokoládu na verejnosti, povedať nejakú infantilnú myšlienku… Skrátka je to jedno, pretože má zdravé telo, takže je automaticky dospelá. Naproti tomu, ak niečo také urobí postihnutý človek, ľudia naokolo mu okamžite dajú najavo, že to musí robiť iba a jedine kvôli jeho mentalite na úrovni škôlkara.

V tejto chvíli máme len dve možnosti – buď sa budeme neustále kontrolovať a potláčať, aby sme to ponižovanie počúvali čo najmenej, alebo budeme názory ľudí ignorovať a budeme sa musieť naučiť zvládať tieto nepriame urážky na každom kroku. Teda na každom posune vozíka. Osobne volím tú druhú možnosť, no postihnutí ľudia by vôbec nemali byť nútení vyberať si menšie zlo len kvôli nezmyselným predsudkom spoločnosti. Nemala by som cítiť nátlak, aby som vysvetľovala, prečo mám rada pestrofarebné veci; že knihy, ktoré čítam, nie sú rozprávky; že moje obľúbené videohry nie sú určené predškolákom a mnoho ďalšieho.

No aj tí, ktorí si vyberú prvú možnosť a budú sa snažiť prejavovať sa len v tom najdospelejšom svetle, sa ani náhodou nevyhnú reakciám ako na dieťa. Veď mne stačí, aby som ležala za počítačom (z čoho sa skladá 90 % môjho života) a prišla návšteva. Ihneď počujem: „Ahoj. Čo robkáš? Hráš sa?“ Vtedy je úplne jedno, či daný zdravý človek na mojej obrazovke vidí otvorený Word plný textu, alebo či odpoviem, že nie, práve píšem článok, pripadne robím niečo iné produktívne. Zakaždým odíde so slovami: „No dobre, nechám ťa, hraj sa.“ A nie, ľudia, ktorých momentálne opisujem, naozaj netrpia sluchovými problémami ani demenciou. Aspoň nie na papieri.

V tých vzácnych prípadoch, kedy tí zdraví rozumejú, že robím niečo produktívne, sa rozdeľujú na dva typy. Prvý typ sa veľkodušne ponúkne, že keď to (článok, knihu, grafiku, web apod.) dokončím, tak im to mám poslať, oni si to pozrú. Čo by bolo úplne v poriadku a milé, keby to nehovorili tónom, ktorý sa používa na čarbanicu trojročného dieťaťa, ktorú si idete dať na chladničku.

Druhý typ má potom okamžitú potrebu radiť mi, čo a ako mám robiť či písať, aj keď mi je po jednej vete okamžite jasné, že netušia, o čom vlastne hovoria. Samozrejme aj oni to podávajú spôsobom, ako keď som ako malá vyfarbovala omaľovánky s babkou a ona mi pripomínala, aby som nešla za čiary. Až na to, že vtedy som takým základom nerozumela, ale dnes vážne nepotrebujem upozornenie v štýle, že článok sa musí zverejniť na web a sociálne siete, pretože z Wordu do sveta sa nedostane sám od seba. A keď už som pri tom, nezabudnite dať like na FB stránku blogu.

Títo ľudia však následne začnú rozhovor s mojou mamou o mne bezo mňa, tak typicky pre Slovákov. Asi im nedochádza, že ich buď počujem a môžem im odpovedať, alebo mi to mama neskôr povie a rozprávame sa o nich bez nich my dve. Aj keď dobre vedia, koľko mám rokov, konverzácia skôr či neskôr dospeje do bodu, kedy začnú preberať, čo všetko mi mama dovolí a či ju poslúcham.

Ten človek si, logicky, absolútne nedá vysvetliť, že som dospelá a nepotrebujem povolenie svojej mamy na to, čo trebárs dávam na internet, s kým sa rozprávam a čo sledujem. Áno, fakt, že som závislá na pomoci druhých ľudí, znamená, že musíme robiť kompromisy alebo to riešiť pomocou osobnej asistencie, ale rozhodne to neznamená, že som stále dieťa. Daní ľudia sú potom v šoku či sú dokonca pobúrení. Nátlak, ktorý som spomínala vyššie, presunú na moju mamu. Ona by takisto nemala byť nútená komukoľvek vysvetľovať, prečo ma necháva byť samostatnou osobou tak, ako sa len dá. Veď rodičia zdravých ľudí po dvadsiatke rovnako nekontrolujú každú časť života svojich detí a nikto im to nemá za zlé.

Pravdepodobne ste si všimli, že každý zo scenárov, ktoré som tu opísala, má spoločný záver – ľudia vyvíjajú nátlak na postihnutých ľudí a ich blízkych, aby im vysvetlili svoje správanie, hoci nie sú ochotní si to vysvetlenie vypočuť. Skrátka si urobia svoj názor, no ak sa odpovede od toho názoru líšia, tak sa tvária, akoby nikto nič nepovedal.

Pritom by sme nemali byť my tí, ktorí vysvetľujú, ale naopak tí, ktorí sa pýtajú. Prečo nás nechcete počúvať? Prečo nás beriete ako večné deti? Prečo nerešpektujete našu inteligenciu, osobnosť a osobitosť? Prečo vám vyhovuje radšej vidieť vlastné predsudky než nás ako ľudské bytosti? Skúste si na tieto otázky odpovedať sami pre seba. A predovšetkým sa nad tým skúste zamyslieť skôr ako nabudúce dostanete postihnutého človeka do veľmi nepríjemnej a únavnej situácie. Stačí iba tak málo a verte mi, že o poznanie uľahčíte život všetkým postihnutým ľuďom vo svojom okolí.