Pre množstvo ľudí s postihnutím je náročné sa socializovať, keďže nás obklopujú fyzické aj psychické bariéry, čiže predsudky. K tomu je s určitými diagnózami nebezpečné chodiť von v chlade či naopak v horúčavách, prípadne nás doma môžu zavrieť nečakané udalosti, akými sú pandémia alebo zdravotné komplikácie.
U mňa osobne je to tak 50/50 – niekedy vďaka pomoci rodiny a asistentiek dokážem cestovať po svete, inokedy môžem za celé mesiace komunikovať s ľuďmi jedine cez internet. Dôverne teda poznám obe strany a taktiež som si blízka s ľuďmi s postihnutím, ktorí žijú výhradne na jednej z týchto strán – niektorí majú možnosť žiť aktívny sociálny život, iní sú dlhodobo izolovaní.
O priateľstvá s nami však býva záujem, ibaže zdraví si pri nás bývajú neistí, pretože ich spoločnosť vždy učila vyhýbať sa nám s výnimkou charitatívnych udalostí. Nevedia, ako s nami vhodne komunikovať, ako nám vyjsť v ústrety a celkovo, ako nám byť dobrými priateľmi. A čo je najhoršie, keď váhajú, neopýtajú sa nás a radšej sa s nami zahrajú „Hádaj, na čo myslím“ bez toho, aby sme my vôbec vedeli, že sme súčasťou tej hry. Ibaže si nekúpili DLCripple, takže vo svojej verzii nemajú odpovede, ktoré by povedali ľudia s postihnutím, a tak všetci prehrajú.
Ak ste sa v predchádzajúcom odseku našli, túto dvojdielnu sériu článkov som napísala presne pre vás. Pokúsim sa vás totiž naučiť základné pravidlá priateľstva s človekom s postihnutím a zároveň vás nechám nahliadnuť do našej psychiky. V tomto blogu opíšem, čo je nutné vedieť, aby ste také priateľstvo s človekom s postihnutím vôbec začali. V tom, ktorý vydám o dva týždne, vám potom dám praktické rady, ako urobiť stretnutie pre človeka s postihnutím čo najpríjemnejšie.
A ak ste sami človekom s postihnutím a v bodoch tohto článku sa nenájdete či s niečím nebudete súhlasiť, budem veľmi rada, ak do komentárov napíšete pravidlo, ktoré by vyhovovalo vám. Predsa len je každý z nás individuálna osobnosť s inými potrebami, takže čím viac rôznorodých rád nazbierame, tým lepšie.
Chcete sa spriateliť s tým konkrétnym človekom s postihnutím?
Skôr než vôbec otvoríte ústa alebo chat, aby ste na nás prehovorili, najprv si seriózne odpovedzte na túto otázku. Pretože priateľstvo s človekom s postihnutím nie je dobrý skutok. Ako som kedysi napísala v blogu na túto tému (odporúčam, aby ste si ho prečítali), ľudia s postihnutím nie sú zúfalci, ktorí celý deň čakajú, kým ich raz za mesiac spasí „Ahoj“ od zdravého hrdinu. My sme komunita vtipných, inteligentných, talentovaných, originálnych, zaujímavých ľudí. Nepotrebujeme vaše zľutovanie – máme čo ponúknuť každému, kto nás osloví ako hodnotné ľudské bytosti namiesto chúďatiek.
Taktiež veľmi jasne vnímame, ak sa s nami niekto rozpráva nasilu, aby si splnil dennú kvótu dobrých skutkov. Vnímame aj to, ak sme niekomu nepríjemní na pohľad, ak nás niekto ľutuje či akýmkoľvek spôsobom nepovažuje za rovnocenného priateľa. Nemyslite si teda, že na vás reagujeme stroho len preto, že nemáme čo povedať. Každý z nás si totiž niečím prešiel, presadol a preľahol. Naša komunita má toľko názorov, že by sa aj komentáre konšpiračných teoretikov zatriasli.
Predstieranie záujmu o nás je v skutočnosti zlý skutok. Uvedomte si, že mnohí z nás, vrátane mňa, majú obmedzené množstvo energie denne. Dokáže nás vyčerpať aj obyčajné ťukanie do klávesnice alebo rozprávanie. Potom si musíme ísť oddýchnuť namiesto venovania sa obľúbeným činnostiam s ľuďmi, s ktorými sa máme navzájom skutočne radi. A to kvôli vám, ktorí ste predstierali záujem, čím ste nás vyčerpali, aby bolo jasné.
Ak teda priateľstvo s nami myslíte úprimne, radi na vás kúsok svojej energie minieme (ak ju v ten deň máme), ale rozhovor z nepodloženej ľútosti je len obyčajné plytvanie.
Nebuďte ableista
Ak sa cítite odradení touto požiadavkou, mali by ste si ešte raz rozmyslieť odpoveď na predchádzajúcu otázku, pretože v tom prípade fakt nemala znieť „Áno“.
Možno si však hovoríte: „Ale Peťa, veď máš na blogu 120 článkov a tuším v každom z nich spomínaš inú formu ableizmu. Ako si to má človek všetko zapamätať?“ A aj ste aspoň niektorý z tých článkov čítali? Alebo ste ako tá žena, ktorá sa vo falošnej snahe spriateliť sa so mnou priamo pred mojimi očami tvárila, že číta môj blog, pričom si len nahlas čítala titulky a nadpisy? Áno, toto sa mi naozaj stalo pred pár mesiacmi. Dotyčná po každom nadpise ešte aj teatrálne zvolala: „Hmm, to je teda zaujímavé!“ A o dve sekundy prešla na ďalší článok. Buď to teda bola Supermanova dcéra, alebo ableistka.
Ak ste totiž tie články čítali s porozumením, muselo vám dôjsť, že nebyť ableistom má jedinú požiadavku – považujte nás za rovnocenných ľudí. Som si istá, že v tom máte množstvo skúseností. Zakaždým, keď zbadáte cudzieho zdravého človeka, pravdepodobne predpokladáte, že má rovnakú hodnotu a emočný a intelektuálny rozsah ako vy. Takže tento predpoklad stačí aplikovať na nás a my vám potom (rovnako ako zdraví) počas našich interakcií ukážeme, ako sme na tom psychicky, fyzicky a charakterovo v skutočnosti. Ak však budete ableisti, ukážeme vám, kam sa môžete psychicky, fyzicky aj s vaším charakterom strčiť vy.
A mimochodom (nemôžem uveriť tomu, že to toľkým automaticky nedochádza), ak máte názory, ktoré útočia na hodnotu či slobodu LGBT, rás alebo akýchkoľvek iných menšín či nevinných skupín ľudí, takisto konkrétne mňa nekontaktujte. Je mi jedno, či máte postihnutie, alebo máte pocit, že by sme si akýmkoľvek spôsobom mohli byť blízki. Ak máte na sociálnych sieťach diskriminujúce príspevky, uisťujem vás, že nemohli. Navyše, diskriminácia LGBT znamená, že diskriminujete aj LGBT s postihnutím, a to isté platí pre diskrimináciu žien (= žien s postihnutím), príslušníkov rás (= príslušníkov rás s postihnutím) a všetkých ostatných.
Pointa tohto pravidla je v tom, že priateľstvo by malo byť založené na dôvere. A ak na náš účet vypustíte niečo ako z môjho meme: „Chúďatko moje, bojovníčka, obdivujem ťa a inšpiruješ ma.“ tak nám tá dôvera vo vás výrazne a dosť možno nenapraviteľne poklesne.
Priateľstvo by taktiež nemalo byť namáhavé. Pričom vysvetľovať vám, prečo je to, čo ste povedali, urážlivé, býva často vyčerpávajúcejšie ako hľadieť celý deň na prázdny Word a nevedieť, ako napísať úvod blogu.
Samozrejme je však ohľaduplné, ak sa spýtate, či nám neprekáža rozprávať sa o určitých témach, alebo aké výrazy preferujeme v súvislosti s naším postihnutím. Keď ide o naše želania ohľadom našich identít, ide o slušnosť. Každému z nás je totiž príjemné niečo iné kvôli iným životným skúsenostiam.
Ozvite sa ako prví
Konečne sme si teda ujasnili, že v tomto potenciálnom priateľstve nie sú žiadne zásadné prekážky. Výborne! Teraz mnohí z nás budú potrebovať, aby ste sa nám ozvali ako prví. Tým nemyslím len náš prvý rozhovor, ale aj množstvo nasledujúcich rozhovorov a návštev.
Zabudnite aj na etiketu a pokojne sa k nám pozvite. Nie, pre bohov všetkých panteónov, nechoďte k nám bez ohlásenia vopred! Introvertom by ste spôsobili skrat a všeobecne ľuďom s postihnutím by ste mohli narušiť životne dôležité zdravotné rutiny. Myslela som tým iba to, že sa môžete bez vyzvania opýtať, či smiete prísť k nám domov. Nebojte sa, nebudete vtieraví, veď ľudia s postihnutím sú schopní odmietnuť tak, ako každý iný.
Je totiž smutný fakt, že nás zdravotníctvo, médiá, niekedy aj vlastné rodiny učia, že sme bremená. Že sa s nami ľudia bavia výhradne kvôli tej vyššie spomínanej ľútosti alebo z povinnosti. Všetkým je lepšie bez nás, pretože komunikácia s nami – s úbožiatkami, ktorých život je len číre trápenie – je vyčerpávajúca a deprimujúca. A zdraví a postihnutí by k sebe predsa nikdy skutočne nemohli patriť, sme prakticky iné živočíšne druhy.
Áno, toto všetko a mnohé podobné tvrdenia ľudia seriózne hovoria mne a mojím blízkym, či už tým s postihnutím, alebo bez neho. Hoci ani slovo z toho nie je pravda, pravdupovediac je veľakrát náročné tomu neveriť. Preto je pre mnohých z nás ťažké ozývať sa ako prví.
Alebo majú niektorí z nás milión začatých a nedokončených projektov a o mesiac si spomenú: „Ozaj, existujú aj ľudia. A pár z nich je aj celkom fajn.“ Lenže potom nemajú lyžičky na to im napísať, pretože tých milión projektov… *Odkašľanie si pľúcnej ventilácie* Chcem tým povedať, že fakt, že nekomunikujeme, nutne neznamená nezáujem. Môže ísť o dopad ableizmu alebo života s postihnutím, kvôli ktorému nám kolísa zdravotný stav.
Ak ste teda podľa tohto článku zhodnotili, že ste človek s dostatočne dobrým charakterom na to, aby ste nadviazali priateľstvo s človekom s postihnutím, len do toho. Ostatné hádam viete – proste sa s človekom s postihnutím zblížte na rovnakom základe ako s kýmkoľvek iným.
A o dva týždne sa sem nezabudnite vrátiť, aby ste sa dozvedeli niekoľko praktických rád, ako urobiť stretnutie pre človeka s postihnutím čo najpríjemnejšie. Alebo pre istotu, aby ste nezabudli, sledujte moje sociálne siete a prihláste sa na odber newsletteru.
Páčia sa vám moje články, fikcia či grafická tvorba? Môžete ma finančne podporiť na 
atreone, za čo vám poskytnem bonusový obsah. Taktiež si môžete kúpiť môj merch v obchode HendiK
p s tematikou mojich blogov a umenia.
Taktiež sledujte moje sociálne siete
Petra Eller
Som 26-ročná žena s diagnózou spinálna svalová atrofia (SMA) typ 1, ktorú diskriminácia ľudí s postihnutím unavuje oveľa viac ako jej nefungujúce svaly. Viac sa dozviete na stránke „Cieľ blogu“ v hornom menu. Za tento blog som bola nominovaná na Novinársku cenu 2020, 2022 a 2023.
Slovenčina
Jé, teď mi přišlo do mailu upozornění na Váš komentář – to je prima funkce, děkuju, že jste ji přidala 🙂
TW: ableistický jazyk
Ahoj, chcem ťa upozorniť na to, že aj ľudia s intelektuálnym postihnutím patria do našej postihnutej komunity a používanie slova „hlúpy“ tak, ako to robíš v tomto článku, je veľmi ableistické a stigmatizujúce. Prosím, do better.
Veľmi sa ospravedlňujem, slovo „hlúpy“ som si vôbec nespojila s intelektuálnym postihnutím. Ďakujem za upozornenie, vety som ihneď zmenila a posnažím sa, aby sa to nabudúce nestalo. Ak však náhodou v budúcnosti opäť urobím podobnú chybu, dúfam, že ma na ňu ty alebo ktokoľvek ďalší upozorni, budem za to vďačná.
Jen čirou náhodou mě zaujal komentář týkající se slova „hloupý“. Nevím tedy, o co přesně šlo, ale dohaduji se, že o něco v tom smyslu, že „hloupý“ může být někdy použité jako pejorativní výraz na adresu člověka s mentálním postižením. Nepředpokládám, že byste ho Vy v takové souvislosti použila 🙂
Jen mi to připomnělo zajímavý způsob, jak odlišit použití slova „hloupý“ ve tomhle nevhodném ponižujícím smyslu, od „hlupáctví“ ve smyslu záštiplného chování. Carlo Cipolla ve své eseji věnované hlupáctví (v originále používá slovo stupidity), právě v tom záštiplném smyslu, definoval toto zlé hlupáctví schematicky jako součást rozdělení lidí do čtyř kategorií (teď to zkracuju tolik, že to není úplně přesné, ale smysl by měl být patrný) :
– „bezmocné“ (helpless), „egoisty“ (bandits), „moudré“ (intelligent) a „hlupáky“ (stupid).
A dělil je podle toho, komu se lidé snaží svým jednáním prospět či škodit. Tedy „bezmocní“ se snaží prospět druhým a přitom škodit sobě (s tím, že zmiňuje i ryzí altruisty, kteří se snaží prospět druhým a vlastní prospěch potlačí vědomě, prostě zjednodušováním to znepřesňuju, no 🙂 ) . „Egoisti“ se snaží prospět výhradně sobě. „Moudří“ se snaží prospět sobě i druhým. A „hlupáci“ nechtějí prospět ani sobě, ani druhým, smyslem jejich života je škodit všem.
Samozrejme, že som tým slovom nemyslela ľudí s mentálnym postihnutím, ale to z môjho pohľadu nie je pointa. Tiež sa ma dotýka, keď zdraví ľudia používajú slová ako „kripel“ alebo „retard“ ako nadávky, pričom určite ani nemyslia na ľudí s postihnutím, ktorým sa takto dlho nedávalo. Preto nechcem robiť to isté a vždy sa ochotne poučím z chýb a rýchlo ich napravím.
Teória rozlíšenia slov vhodného a nevhodného použitia slova „hlúpy“ padá, ak Carlo Cipolla nemá postihnutie, špecificky mentálne. Som názoru, že by ľudia, ktorí nie sú súčasťou danej menšiny, nemali rozhodovať o tom, aké slová sú korektné. A to aj v prípade, že tými slovami priamo neoznačujeme člena tej menšiny, ale tie slová vznikli na základe danej menšiny.
Souhlasím s Vámi v případě slov, které původně vznikly jako označení menšiny a pak se přenesením staly pejorativními – jako „imbec*l“, tedy původně označení mentálního postižení, či „kret*n“, jako původně označení mentálního postižení vzniklého nedostatkem jódu v těhotenství, resp. ještě předtím to bylo pejorativní označení křesťanů z horského venkova… a takových by se samozřejmě našla řada.
To se ale ani slova hloupý, hlupák (původ staročeský hlupň, o etymologii slovenštiny moc nevím, ale předpokládám, že to bude mít stejné kořeny 🙂 ), ani slova stupid (resp. původně latinského stupidus, stultus) netýká. Když už, tak leda občas naopak, tj. tahle slova, která v původním významu znamenají nemoudrý, ustrnulý, zmatený, a cca od 19. stol. je jejich definice obvykle obohacená o rozměr zlého úmyslu, … někdy někdo použije i v kontextu zmíněném výše, tedy druhotně směrem k člověku ve snaze dehonestovat jeho mentální postižení, a to je pak v nepořádku.
Cipollova esej se ničeho souvisejícího s mentálním postižením netýká, je věnovaná naopak právě zlým a dobrým úmyslům (částečně v souvislosti s italskou Mafií) a používá zmíněné výrazy v jejich původním významu, ve kterém navíc akcentuje ne/přejícnost, což mně osobně se jako koncept líbí, a tímhle způsobem tahle slova sama obvykle používám. Což samozřejmě neznamená, že by se měl líbit i Vám 🙂 Usoudila jsem předtím, že by se Vám tenhle koncept líbit mohl, na základě toho, v jakém smyslu sama používáte slovo „hlúpý“ ve svých článcích – přišlo mi, že právě hodně v tom významu zlého úmyslu. Ale asi jsem to netrefila, tak nechávám Cipollu Cipollou 🙂
Kým som nedostala ten prvý komentár, tak som, žiaľ, používala slovo „hlúpy“ často, ale úprimne nemám sily na to, aby som si prešla každý svoj článok a zmenila ho na celom blogu. Myslím, že je vcelku citeľné, že v mnohom dnes nesúhlasím so svojimi starými článkami, ale proste nie je realistické, aby som ich mohla všetky prepisovať zakaždým, keď sa vyviniem.
Ale aby som sa vrátila k slovu „hlúpy“ – v slovenských slovníkoch jeho definícia znie: „majúci slabé rozumové schopnosti; svedčiaci o nedostatku inteligencie“. To mi úplne jasne sedí na ľudí s mentálnym postihnutím, preto musím súhlasiť s čitateľkou v prvom komentári. Tým, samozrejme, nemyslím, že by ľudia s mentálnym postihnutím nedokázali akýmsi spôsobom fungovať v spoločnosti, pretože podľa mňa klasické poňatie inteligencie nič nehovorí o hodnote človeka. Ak tým ľuďom ale diagnóza znemožňuje chápať určité veci, táto definícia na nich sedí a to je proste zle. Aj z toho dôvodu, že spôsob, akým „počítame“ alebo v bežnom slova zmysle chápeme inteligenciu, nemá vôbec pozitívne dôvody a históriu.
Myslím, že asi rozumím, jak to myslíte. Sice se na to dívám jinak, ale respektuju Váš pohled.
mimochodem, úplně jiná věc – nemáte prosím na blogu někde funkci, která by umožnila zapnout upozornění na to, že „paní Eller přidala komentář k článku XXX“, nebo něco takového? Protože takhle si musím vzpomenout, kam jsem něco napsala, na co jste tím pádem eventuálně mohla reagovat, a ty názvy článků mi samozřejmě z hlavy vypadávají a mám to problém najít:)
Žiaľ, nemám. Ak si nájdem čas na programovanie, skúsim to pridať.
Nevadí, aspoň potrénuju paměť 🙂 A pokud někdy takovou funkci přidáte, bude to příjemné 🙂
Zdravím. Pridala som funkciu e-mailových notifikácií na odpoveď na komentáre. Verím, že to už funguje, takže by Vám upozornenie na tento komentár už mal prísť na e-mail 🙂 Ďakujem, že ste ma upozornili, že mi tu táto funkcia chýba.