Z činov týchto zdravotníkov by ste sa mali poučiť aj vy

V treťom pokračovaní blogov o mojej operácii sa konečne stane to, na čo sme od začiatku všetci čakali, ale aj to, čo nečakal vôbec nikto. Posledné komické prípravy na operáciu. Priebeh na operačnej sále, aký vo filmoch neuvidíte. Môj prekvapivý pobyt na ARO. A aj dôvod, prečo sa udalosťami v tomto blogu moje problémy zďaleka nekončia. Verím, že z každej časti tohto blogu si môžete odniesť ponaučenie, preto určite žiadnu nevynechajte.

Nemocničný budíček je tresknutie po zapínači svetla

Zdravotné sestry mi začali merať teplotu, obsluhovať infúzie a katéter v stehne od 4:10 ráno a potom približne každú hodinu, niekedy aj častejšie. Chápem, že si iba plnili svoje povinnosti, ale podľa mňa by ich nadriadení mali tie povinnosti určite prehodnotiť. Veď čo sa nikto nezamyslel nad tým, že s vyčerpaním prichádza aj náchylnosť na viac zdravotných problémov? Navyše telo sa počas spánku hojí rýchlejšie a ony svoj režim nezmenili ani pre ľudí po operácii.

Keď už sme pri tom – sestry mi prikázali, aby som bola pripravená už hodinu pred operáciou, pričom moja operácia bola v ten deň prvá v poradovníku. Pre vašu informáciu, prví sa operujú vždy tí najrizikovejší – teda tí, u ktorých je najpravdepodobnejšie, že sa u nich vyskytnú komplikácie, ktoré posunú nasledujúci rozvrh. Inými slovami: ak ide o plánovanú operáciu, vždy ma operujú ako prvú.

Bola som teda skoro ráno bdelá, umytá a prezlečená do môjho takzvaného rozstrihnuteľného trička. To je tričko, za ktorým mi nebude ľúto v prípade, že by mi ho na sále nevedeli vyzliecť a rozhodli by sa ho rozstrihnúť. Už som tak raz o jedno pekné tričko prišla a odvtedy ma desí myšlienka, že by sa to zopakovalo. Zásah skalpelom do môjho tela je u mňa celkom normálny, ale zásah skalpelom do mojej módy je neprípustný.

O nejaký čas ma prišla pozrieť asi desaťsekundová vizita, ktorá z mojej strany prebiehala štýlom tučniakov z Madagaskaru – usmievajte sa a mávajte. Až na to, že ja som len nepatrne mávala hlavou. No okrem toho sa dlho nič nedialo. Vrchná sestra ani nepustila dnu môjho otca, pretože sa ešte nezačali návštevné hodiny, takže som sa s ním pred operáciou ani nemohla poriadne rozlúčiť.

Halucinogénne pančušky

Neskôr prišla sanitárka, ktorá mi priniesla najmenšie „pančušky“, aké na tomto oddelení našla – číslo S –, vraj mi ich má mama obliecť. Neboli sme si isté, či to bude fungovať. Doteraz mi nohy vždy radšej zabandážovali, alebo na to zabudli a dostala som trombózu. A tentoraz som ešte aj mala katéter v artérii na pol stehna. A tak na moje nespolupracujúce a ľahko vytknuteľné nohy mama asi 15 minút naťahovala príliš tesné pančuchy. Musia také byť, aby podporovali prúdenie krvi. Podľa maminho výrazu a zvukov, ktoré pri tom vydávala, by tento úkon mali pridať do rutiny posilňovania na Thora.

Keď bola mama hotová (s pančuchami aj s kondíciou), išla sa danej sanitárky opýtať, či to takto bude dobre. A sanitárka už od dverí začala výskať, akoby v mojej posteli našla tridsať mačiatok, pričom ešte nikdy predtým žiadne nevidela: „Jéééj, no aké je to zvaté! No požrite na tie pančuškyyy!“ Začala ma hladkať po nohách. Niekde medzi rozplývaním sa z nej konečne vypadlo, že áno, takto môžem ísť na sálu. A jedným nádychom pokračovala v pišťaní nad mojimi pančuškami. Vzápätí okolo mojej izby prešiel ďalší sanitár, ona si ho pri rozjarenom vrtení sa všimla a vtiahla ho dnu. „Požri aké to má zvatunké! Jój, panťuťkyyy!“ Každou vetou bola menej zrozumiteľná, o chvíľu z nej vychádzali už len nesúvislé slabiky.

Okrem nej, nikto v tejto miestnosti netušil, čo sa deje. Mama a sanitár zostali stuhnutí rovnako ako ja po atrofii. Moje nohy boli predsa stále rovnako vychudnuté a krivé ako bez pančušiek – takmer nič sa nimi nezmenilo. Ale táto žena tu prežívala takú číru a nepochopiteľnú radosť, až nám obom vyfučalo z hlavy povedať jej, že je nevhodné, aby sa ma dotýkala.

Keď sa sanitárka od mojich pančušiek konečne odtrhla, ostal nám len záchvat smiechu, ktorý sa opakuje dodnes, kedykoľvek počujeme slovo „pančušky“. Napriek tomu, prosím, síce sa na pani Pančuškovej zasmejme, ale takto sa sami nikdy nesprávajte. Opakovaný vtip je ableizmus.

Dotknúť sa toho? Veď sa to rozpadne!

Netrvalo dlho a prišlo si po mňa zopár sestier, že je čas na moju operáciu. Mama im pomohla naložiť moju pľúcnu ventiláciu na moju nemocničnú posteľ a pridala aj odsávacie katétre, na ktoré prilepila lístoček s návodom, ako so mnou komunikovať, keď nebudem môcť rozprávať. (Moja chirurgická odsávačka bola od môjho príchodu zavesená na posteli. To aby ste neboli v ilúzii, že by mi nemocnica poskytla ich.)

Mama ma odprevadila po dvere, vedúce na operačku, ktoré boli na tej istej chodbe. Na poslednú chvíľu tam pustili aj môjho otca, aby som sa mohla rozlúčiť s oboma rodičmi, hoci som ich videla tak na pol oka, keďže nedokážem otočiť hlavu, navyše aj bez okuliarov.

No celkom nám pokazili dramatickú uslzenú rozlúčku, keď hneď v miestnosti pred operačkou, kam už ma rodičia nesmeli sprevádzať, zistili, že sa všetci prítomní boja čo i len pokúsiť sa vyzliecť ma. Najprv som sa im snažila vysvetliť, ako postupujeme pri mojom vyzliekaní, ale keď som zbadala ich vydesené výrazy, navrhla som im, aby vybehli po mamu – že ona to urobí za pár sekúnd. Aj to tak bolo.

Mama následne zhodnotila aj ich ďalší absolútne nepremyslený plán a rozhodla sa, že im zostane asistovať aj pri prenášaní a ukladaní ma na operačný stôl. Nielenže som krehká, ale na operačnom stole som nesmela mať svoje vankúše. Čiže som sa na ňom zosypala do každého možného smeru, len nie do polohy, v ktorej ma potrebovali a v ktorej by sa dalo existovať. A oni sa na mňa prekvapene pozerali, akoby si až teraz všimli, že mám postihnutie, kvôli ktorému som kompletne ochrnutá. Mama im teda ukázala, kde ma treba vypodložiť a akou asi hrúbkou, a nechala všetkých pobehovať, nech niečo vhodné nájdu. Napokon sa im to podarilo aspoň natoľko, že už som nevyzerala ako Takmer bezhlavý Nick, čo im stačilo. Mama ma teda ešte raz rýchlo pobozkala a utekala.

Niekde medzi minulosťou a budúcnosťou, len nie v 21. storočí

Konečne ma presunuli na operačnú sálu. Na to jedna zo sestier zvolala: „Tu je komár!“ A nikto s ním nešiel nič urobiť. Proste zaručená sterilita slovenskej chirurgie. Alebo to možno bola situácia ako z Ratatouille, len v tomto prípade komár radil chirurgom. Ako poznám znalosti slovenských lekárov, jedine by sa tým zvýšila úroveň našich nemocníc.

Inak som ale bola touto operačkou veľmi pozitívne prekvapená. Bola obrovská a vybavená toľkými prístrojmi, že to nevídam ani v amerických seriáloch. Taktiež sa tu hemžil taký počet zdravotníkov, že toľkých pokope som ešte nikdy nezažila, a to je u mňa čo povedať. A neustále z jedných dverí vychádzali ďalší a zoskupovali sa do tímov. Okrem Dr. Plána, ktorý si pri seba primeriaval tracheostomické kanyly, som však žiadneho nespoznala. Pravdepodobne kvôli rúškam a tomu, že som nevidela polovicu miestnosti, keďže som mala hlavu spadnutú napravo.

Oboznámili ma s tým, že mi nafúkajú balónik v tracheostómii, takže prestanem rozprávať. A postupne ma začali napájať na rôzne prístroje – vždy iný lekár na iný prístroj. Niečo (pravdepodobne EKG) mi zalepili na hruď. Potom ma na moje zhrozenie musel obrovský potetovaný muž posadiť, aby mi niečo prilepili na chrbát. Nezlomil ma, takže v priliepaní pokračovali, a to vecou, ktorá by iným pokryla možno polovicu prednej časti stehna, mi omotali celú nohu dookola od bedra po koleno. A na záver mi na čelo prilepili pásky, kontrolujúce mozgovú aktivitu – to som vďaka Google ako jediné poznala na 100 %, pretože také sú moje priority. Postupne som bola natoľko oblepená rôznymi útvarmi, až to vyzeralo, akoby som mala oblečené nejaké bizarné futuristické brnenie.

Nakoniec mi napojili katéter v stehne na ďalšiu skrinku a…

Ako by mala vyzerať norma zdravotnej starostlivosti

Zobudila som sa na ARO. Neviem síce, ako to majú ostatní, ale v mojom prípade celková anestézia nie je ako spánok, počas ktorého by som snívala alebo čokoľvek vnímala. Je to celkom, akoby som žmurkla a zistila som, že som sa presunula v čase a priestore. 

Ako prvé som skontrolovala, či si pamätám, kto som, ale hlavne obsah mojej knihy, ďalšej mojej fikcie a blogu. Lebo priority. Až potom, keď som sa ubezpečila, že všetko v mojej hlave je na správnom mieste, ma začalo zaujímať, ako ma bolí celé hrdlo a štípe krk zvonka. A že ležím v doslova krkolomnej polohe – hlavu som mala takú vykrútenú nabok, že keby som mala tetovanie na chrbte, do detailov by som si ho videla.

Na moje šťastie vzápätí do miestnosti vošla zdravotná sestra, ktorá ma očividne mala na starosti. Jej prvá otázka znela: „Bolí ťa krk?“ Už automaticky som dvakrát žmurkla na signál „Áno“. Sestra ihneď pochopila a išla mi do infúzie pichnúť lieky proti bolesti. Nebolo mi jasné, prečo mi tie lieky nepodali automaticky, keďže som mala zvonka aj zvnútra rozrezaný krk. Ale hlavné bolo, že takmer okamžite zabrali.

Ešte viac mi však odľahlo, že poznala spôsob, akým neverbálne komunikujem. Dve žmurknutia znamenajú „Áno“ a jedno žmurknutie znamená „Nie“ – podľa počtu slabík. Musela nájsť mamin návod. No to, čo mi skutočne dalo pocit bezpečia, bolo, keď mi položila ďalšiu otázku: „Je všetko v poriadku?“ Žmurkla som: „Nie.“ A tak sestra začala vymenúvať moje časti tela, až kým som nežmurkla „Áno“ na hlavu. Rýchlo sme sa dorozumeli, že potrebujem, aby mi ju otočila. Povedala, že mi ju bude pomaly otáčať a mám žmurknúť, keď stačí. Urobila som tak, ale akonáhle mi ju pustila, hlava mi spadla nabok. Sestra ihneď pochopila, že mi hlavu treba podložiť. Kdesi okolo mňa našla moje penami vypchaté valce na podloženie a po zdĺhavejšom dohadovaní sa mi celkom slušne podložila hlavu zboku aj pod krkom. Tentokrát som jej na otázku, či je všetko v poriadku, odpovedala: „Áno“.

Nemohla som uveriť tomu, že naozaj všetko v poriadku bolo. Po mojich skúsenostiach z nitrianskeho ARO ako z nočných môr a po desiatkach predchádzajúcich skúseností, kedy mi sestry dávali najavo, že na mne nezáleží, by som už neverila, že je takýto prístup v slovenskom zdravotníctve možný. Táto sestrička mi venovala toľko času, úsilia a empatie, koľko som u nikoho na jej pozícii naprieč všetkými nemocnicami a oddeleniami, ktoré som zatiaľ navštívila, dovtedy nezažila. A to som ich navštívila naozaj dosť.

Predtým, ako odišla, sa ma ešte spýtala, či mi netreba odsať tracheostómiu. To je tiež vzácne, pretože na ARO v Nitre na mňa skôr nakričali, že oni mi budú odsávať tracheostómiu podľa toho, koľko chrčím a ako im to ukáže prístroj, nie podľa môjho pohodlia. Ešte pred jej odchodom mi oznámila, že približne o dve hodinky ma odvezú na moju izbu za mamou. Išla som teda driemať, šťastná, že operácia dobre dopadla. A že sa nemusím báť opakovanej histórie.

A ako by nemala vyzerať žiadna interakcia s človekom s postihnutím

Zobudila som sa na krik dvoch sanitárok, ktoré vošli do mojej izby, aby sa tu rozhorčene rozprávali. Akoby nestačilo, že tu rušili očividne spiacu pacientku čerstvo po operácii, každá sa postavila z jednej strany mojej postele, takže som z oboch strán schytávala vlny ich ziapania. Nemohla som na ne ani zacukať jazykom o podnebie, čo je jediný zvuk, ktorý obyčajne dokážem vydať, keď nerozprávam. Ešte stále som totiž od operácie mala paralyzované ústa (spolu s anestéziou sa vždy podáva aj paralyzujúca látka, aby sa pacient na stole nehýbal). A tak som sa na ne iba otrávene pozerala spôsobom: „To vážne?“

Jedna zo sanitárok neskôr odišla, tá druhá ale zostala, pretože si konečne všimla, že na posteli čosi leží. Začala sa ma pýtať otázky, pričom všetko – jedno žmurknutie, dve alebo drzé pretočenie očami – považovala za súhlas. A samozrejme, že na mňa rozprávala tónom ako na bábätko.

Keď táto veľmi vnímavá a rozumná osoba už nevedela, čo mi povedať, všimla si pod mojou hlavou vypchatú ponožku, ktorá má na konci tvár líšky. To je jeden z mojich podkladacích valčekov, ktorý mama doma narýchlo vyrobila. Sanitárka mi ho hneď spod hlavy vybrala a vložila mi ho do ruky (respektíve na ruku, pretože ja nič neuchopím) so slovami: „To je tvoja hračka?“ Akosi ju netrápilo, že mi okamžite hlava prudko spadla na bok, a ja som zhrozene robila očami všetku možnú gymnastiku, aby jej len došlo, že to nemá robiť. Všetko, čo som predsa urobila, pre ňu znamenalo „Áno“. A tak ma aj nechala. Úprimne, otočená hlava bola na liekoch znesiteľná, ale bola som vážne vytočená (ok, ten vtip som už použila minule), že mi svojím ponižujúcim ableizmom kazila takú vzácnu situáciu v nemocnici.

Pomohla mi až moja sestrička, ktorá ma po celý čas pravidelne chodila kontrolovať. Teraz prišla so skupinou sestier, že ma potrebujú otočiť a vyčistiť podo mnou plachtu a aj mi umyť chrbát, pretože počas operácie všetko zakrvavili. Stále sa neviem rozhodnúť, či by som chcela vedieť, ako sa mi počas operácie hrdla dostala krv na chrbát, alebo radšej nie.

Sestrička ma vtedy zaskočila ďalšou otázkou – chcela vedieť, na ktorú stranu mi je najlepšie sa otočiť, aby ma to nebolelo a neublížili mi. Opäť ma prekvapilo, že si proste nepovedala, že urobia, ako je dobre im, a ja musím vydržať. Aj počas samotného otáčania ma a umývania ma stále kontrolovala, či je všetko v poriadku. Napokon ma znova precízne napolohovala a nechala ma spať.

Nemám slov!

Z ARO vedú obrovské dvojkrídlové dvere na chodbu, ktorá je dosť široká na nemocničnú posteľ, vedľa ktorej bok po boku môžu kráčať asi dvaja ďalší ľudia. Napriek tomu sestry, ktoré ma prevážali, akosi zvládli mojou posteľou naraziť do oboch zárubní na ARO, do každej jednej veci, ktorá bola na chodbe, do rohu steny na zákrute a na záver opäť do oboch zárubní na dverách mojej izby na oddelení. Nepreháňam. Možno by mali popremýšľať o zmene kariéry – určite by sa uplatnili pri obsluhe autodromu.

Ani po takomto adrenalínovom zážitku mi spánku stále nestačilo. Po anestézii mi vždy pripadá ako dobrý nápad spať až do konca času, kým ma tam nezobudí Loki. A to som zvyčajne absolútny odporca spánku – najradšej by som bola, keby ho ľudské telo vôbec nepotrebovalo.

Ako som už spomenula v minulom blogu, žalúzie sa nedali zastrieť, takže mi slnko cez deň svietilo priamo do tváre. Mama preto vyrobila improvizovanú záclonu z deky a tej tyče, na ktorú si pacienti vešajú zlomeniny. Spala som až do večera, s výnimkou zopár vyrušení, keď mi ranu prišiel skontrolovať Dr. Volavka.

Dr. Volavka nám okrem iného povedal, že by sme hneď zajtra mohli ísť domov. Vôbec sme mu neverili, ešte nikdy som predsa nebola hospitalizovaná menej ako týždeň. Mysleli sme si, že sa musel pomýliť.

Mama sa za mňa opýtala, či môžem vyskúšať rozprávať. Dr. Volavka v tom nevidel problém – dovolil mi to a odišiel. Mama mi teda vypustila balónik. A nevyšiel zo mňa ani hlások. Všetok vzduch, ktorý mi mal prúdiť cez hlasivky, zo mňa fúkal von cez teraz zväčšenú dieru v krku.

Mama utekala na chodbu za Dr. Volavkom. Ten ihneď prišiel a na moment stratil reč, že som stratila reč. Vybehol z mojej izby a vrátil sa v rukaviciach. Zatlačil mi prst na určité miesto na krku, čo dosť bolelo, ale zrazu som rozprávať vedela. Hlasivky som teda mala v poriadku, ale pritlačením sa, samozrejme, nič nevyriešilo. Mojimi ochrnutými rukami som si to miesto predsa pritláčať nemohla a bolo nerealistické, aby pri mne niekto celý deň stál a strkal mi prst pri otvorenú ranu. Dr. Volavka sľuboval, že to budú riešiť, predovšetkým Dr. Plán. No všetka radosť, ktorú som mala z úspešnej operácie a kvalitnej starostlivosti, bola razom preč.

Dr. Plán prišiel na večernú vizitu. Povedal mi, že mi počas operácie našli a odstránili oveľa viac granulácií než pôvodne plánovali – mala som ich od spodku tracheostómie až po ústa. No všetko dopadlo výborne a potvrdil, že zajtra skutočne pôjdem domov.

Domyslela som si, že som mala šťastie, že sme ich objavili, kým ma nezačali závažne dusiť. Vtedy by sme už naozaj nemohli týždeň čakať, kým si ma lekári prehadzovali z ordinácie do ordinácie ako tú hračku, ktorá do posledného hráča vyšle elektrický šok. Dr. Plána ten šok ale naozaj čakal.

Prikázal nám totiž, aby mi mama vypustila balónik a skúsila som rozprávať. Mama mu na jeho prekvapenie povedala, že to nie je možné, a aj mu to názorne predviedla. Aj Dr. Plán mi bolestivo zatlačil krk, aby sa uistil, kde je problém. Hoci takýto výsledok operácie vôbec nečakal, sľuboval mi, že to určite vyriešia. Ako ste už možno uhádli – mal plán. Lenže som podľa neho musela vydržať desať dní, kým sa mi rana zahojí.

Moje utrpenie je utrpením státisícov dcér. Je nutné to zmeniť!

Už som len tak nezaspala. Hlavou mi vírili nešťastné myšlienky, ktoré som sa snažila prehlušiť záverečnou epizódou podcastu. Presne keď skončila, do mojej izby vošla zdravotná sestra, ktorá práve začala nočnú službu.

Povedala nám, že sa nám prišla ospravedlniť za to, čo sa stalo s Dr. Bodnutou. Nie jej menom, ale pre svoje vlastné svedomie. Táto sestra sa to podľa svojich slov snažila zastaviť zo všetkých síl a neskutočne ju mrzelo, že sa jej to nepodarilo. Ešte predtým, ako za mnou Dr. Bodnutá vtrhla, bola sestra osobne za svojimi kolegyňami a aj na anestéziológii a všetkých žiadala, aby sa mi nepokúšali napichnúť žilu bez sona. Vedela totiž, že jediné, čo tým dosiahnu, je, že mi spôsobia príšerné bolesti. No nikto ju nepočúval.

Sestra nám potom rozpovedala, že aj ona má dcéru s ťažkým postihnutím. Rozprávala nám o tom, ako jej tiež vykonali a chceli vykonať množstvo zbytočných, bolestivých a život ohrozujúcich zákrokov a operácií. Táto matka ma nepoznala a v živote nestretla nikoho so spinálnou svalovou atrofiou, a predsa úplne presne vedela, čo mi urobia ešte skôr ako Dr. Bodnutá vykročila zo svojho oddelenia. A vedela, že to nie je prvýkrát, kedy sa mi stalo niečo podobné. Pretože s takýmto a ešte horším krutým zaobchádzaním sa neustále stretáva každý jeden z nás.

Isteže, vtedy som jej to nebola schopná povedať, ale vážila som si, že sa za mňa postavila. Je totiž extrémne osamelé opakovane prosiť zdravotníkov o milosrdenstvo a pripomínať im, že som ľudská bytosť, na ktorej záleží rovnako ako na ostatných. Ľudia zo mňa dokonca často robia blázna, že si myslím, že to tak je. Takže je vždy nedoceniteľné, keď sa ku mne niekto v tomto nekonečnom a nevďačnom pripomínaní sa pridá. A zároveň je smutné, že to, čo sa stalo v predchádzajúci deň, mrzelo iba osobu, ktorá za to vôbec nemohla.

Na záver tohto blogu by som vás preto chcela vyzvať: Ak uvidíte nespravodlivosť, ktorá je vykonávaná na ľuďoch s postihnutím alebo aj na inej menšine, ozvite sa proti nej. Aj keby ste tým diskrimináciu nezastavili, nepochybne niečo zmeníte – zmiernite niekoho trápenie.