„Ľudia s postihnutím by sa mali hanbiť,“ tvrdí spoločnosť

Čím viac ľudí si všíma môj blog, tým častejšie naň dostávam šokované reakcie. Nie, nejde o červený design webu, ktorý im udrie do očí, a dokonca ani o to, ako nekorektne píšem o ľuďoch, ktorí ma vytočili. Ide priamo o mňa, o moje názory, povahu a správanie ako také. Čo ale prekvapuje mňa, je to, že množstvo týchto šokovaných ľudí (možno aj väčšina z nich) nie sú zdraví, ale postihnutí, prípadne blízka rodina ľudí s postihnutím.

Som vďačná za to, že vás rozčuľujem

Nechápu, ako to, že sa nebojím ozvať sa o veciach, ktoré ich trápia celý život, a to bez cenzúry. A už vôbec nechápu to, že bez obáv aktívne bojkotujem model toho „dobrého postihnutého človeka“, aký vytvorila spoločnosť. Zdravá spoločnosť, samozrejme. Naozaj, je to akoby sme mali nepísané desatoro, ktoré ak porušíme, ide prinajmenšom o škandál a hneď na nás ľudia útočia s tým, že sme nevychovaní a naši rodičia sa za nás iste musia hanbiť. Až na to, že spoločnosť nás nepovažuje za dosť komplexných ľudí na to, aby nám vymyslela desať prikázaní, ale zato si myslí, že sme všetci hlúpi, takže naše desatoro sa skladá z jedinej desaťkrát opakovanej vety: Buď vďačný vždy a za všetko.

V preklade to znamená, že nemáme právo sťažovať sa na akúkoľvek ponižujúcu sociálnu interakciu, pretože aspoň o nás niekto zakopne a prehovorí na nás. Nemáme právo sťažovať sa na reprezentáciu v médiách, ktorá má katastrofálny dopad, pretože aspoň o nás niekto píše články a filmy. Nemáme právo sťažovať sa na bariéry, pretože aspoň niektoré budovy majú výťahy. A tak ďalej, a tak ďalej. Princíp ste iste pochopili – každá nespokojnosť je naša nevďačnosť, pretože neberieme do úvahy, že zdraví sa občas zľutujú nad existenciou tých, ktorí sú pod ich úroveň.

Keď sa potom ja tvárim, že mnohí zdraví sú pod moju úroveň, tak je spoločnosť priamo pohoršená. A keď zistia, že mi je to úplne jedno, tak ich ide šľak trafiť a ja si neviem predstaviť nič komickejšie ako rozčuľovať mojich nepriateľov.

Jazykolam level odsajte ma

Tento postoj spoločnosti je natoľko všadeprítomný, že každý jeden človek s postihnutím si ho v určitej miere osvojí – toto sa nazýva internalizovaný ableizmus. Zjednodušene povedané to znamená, že postihnutý človek nedokáže vždy rozoznať, kedy je situácia preňho škodlivá, pretože aj keď sa cíti pod psa, jeho prvý inštinkt je ďakovať a ospravedlňovať človeka, ktorý ho diskriminuje. Niektorí žijú v natoľko toxickom prostredí, že sa to nenaučia rozoznávať nikdy, iným to trvá roky a väčšinou toto správanie nikdy kompletne nevymažú zo svojej hlavy. Ja patrím k tej druhej skupine a osobne som ešte nestretla postihnutého či chorého človeka, ktorý by internalizovaným ableizmom netrpel.

Táto skutočnosť je, samozrejme, príšerná. Po prvé, „internalizovaný ableizmus“ sa s atrofovanými ústami vyslovuje neskutočne ťažko, takže človek o ňom veľmi nemôže diskutovať, ak si nechce zničiť image profesionálnej aktivistky. A po druhé, neustále to ľuďom s postihnutím zabraňuje v tom, aby sme menili mentalitu spoločnosti a odstraňovali diskrimináciu. Tým pádom ableizmus spoločnosti u nás vytvorí internalizovaný ableizmus, a keďže v sebe máme internalizovaný ableizmus, tak nemáme silu odstrániť ableizmus spoločnosti, ktorý to celé začal. Pevne dúfam, že ste sa v tom nestratili, pretože sa mi to nechce prepisovať, je jedna hodina ráno.

Čakanie na Godota

Výsledkom je, že všetci čakáme na niekoho „odvážnejšieho“, kto to všetko, čo chceme povedať my, povie za nás. Ja som takto kedysi čakala, kým ľuďom tamto ukáže Stephen Hawking a ono zase povie Claire Wineland. Teraz, ako sa zdá, ľudia podobne čakajú na mňa a píšu mi správy v zmysle: „Konečne to niekto povedal! Ďakujem ti! A napíš ešte toto, prosím ťa, pretože ja si to myslím a čakám, kým to niekto povie.“ Týmto sa ani približne neopovažujem tvrdiť, že som jedným z velikánov, akými boli Hawking a Wineland. Práve naopak – hovorím vám, že toto čakanie na niekoho druhého, lepšieho, múdrejšieho by malo konečne skončiť pre nás všetkých.

Ja vám rada prepožičiam svoj hlas, ak to je nutné, ale sila je v číslach. Čím viac ľudí začne hovoriť o veciach, ktoré trápia nás všetkých, tým skôr v našom kúte sveta niečo zmeníme. A už len samotný fakt, že sa stotožňujete s mojimi blogmi alebo so slovami niekoho iného, znamená, že o tých témach dokážete prehovoriť tiež. Tak prehovorte. Zastaňte sa sami seba, a tým sa zastanete nás všetkých. Dosť bolo ableizmu.