Myslíte si, že postihnutí ľudia sú učitelia života? Mýlite sa

Od chvíle, kedy sa narodí človek s postihnutím, prípadne postihnutie nadobudne, získa magickú moc – dokáže len svojou existenciou vyriešiť každý životný problém zdravého človeka. Žije, aby zdravých naučil morálke, súcitu a aby ich motivoval plniť si sny. Sny, ktoré si sám splniť nemôže, pretože postihnutie mu vzalo všetok potenciál.

To, čo som práve opísala, nie je len scenár stoviek nekvalitných filmov, kníh a článkov, ale hlavne predsudok, ktorému skalopevne verí neuveriteľné množstvo ľudí. Ak si to myslíte tiež, čítajte ďalej, tentokrát vás skutočne niečo naučím. A ak si to nemyslíte, aj tak čítajte ďalej, možno sa aspoň pobavíte.

E.T. volá blbov

Už keď som mala 15 rokov, ľudia sa ma vkuse zvykli vypytovať: „Prečo nenapíšeš svoju autobiografiu? Určite by to bolo zaujímavé a dalo by to ľuďom toľko do života!“ Keď som im povedala, že by som nemala o čom písať, neverili mi a považovali to za skromnosť. Nepripadalo pre nich v úvahu, že jediné múdra, ktoré som v sebe vtedy skrývala, boli efektívne stratégie pre najnovšie videohry a obsahy videí tých najpopulárnejších YouTuberov. Veď som postihnutá, predsa by som nepremýšľala ako obyčajný ľudský tínedžer, keď som očividne neidentifikovateľný živočíšny druh z planéty Nemocnica.

Ani dnes to nie je iné. „Tie články, ktoré píšeš, sú síce super,“ hovoria mi čitatelia, „ale prečo nenapíšeš aj príbehy z tvojho života? Vieš si predstaviť, koľko by sa toho ľudia naučili iba z tvojho pohľadu na každodenný život?“ Nie, a ani si to nechcem predstaviť. Jedna z mojich najobľúbenejších knižných sérií je Démonský cyklus – už len podľa názvu si môžete domyslieť, že váš morálny kompas by sa nemal riadiť podľa toho môjho. Nehovoriac o mojom najobľúbenejšom seriáli The Magicians… Negooglite si to.

No do extrému to dotiahla až jedna vysokoškoláčka, iba o rok mladšia odo mňa – tá celé dva týždne predstierala, že má záujem byť mojou osobnou asistentkou. Ale namiesto toho, aby dávala pozor pri zaúčaní, sa ma bez prestávky pýtala otázku za otázkou s očakávaním, že jej dám každých päť minút novú lekciu do života. A tak som namiesto zaúčania asistentky viedla dvojtýždňový seminár na tému „Ja neviem, mám 22 rokov a mojou hlavnou prácou je rozčuľovanie sa na internete.“ Keď usúdila, že jej stačilo a je dostatočne osvietená mojou prítomnosťou, tak si, samozrejme, našla výhovorku, prečo u mňa ako asistentka nemôže pracovať.

Alica v krajine rekordov

Týmto všetkým rozhodne nechcem povedať, že vás žiadny človek s postihnutím nemá čo naučiť. Váš život predsa môže pozitívne ovplyvniť úplne ktokoľvek a je jedno, či má, alebo nemá nejakú diagnózu. Ale správať sa k niekomu tak, akoby mal existovať len pre váš osobný rozvoj, je hrozné. My nie sme učebnice, ktoré si prečítate, a keď sa dozviete, čo ste potrebovali, posuniete ich ďalej, aby sa mohol poučiť ďalší ročník. My nie sme veci, ktoré slúžia na to, aby sme vám zaručili čo najväčšiu šancu na úspech. Sme ľudia s vlastnými ambíciami a životmi, nie len stupienok v tom vašom.

A nezdá sa vám zvláštne, že keď ide o váš úspech, tak sme vzácni a potrební, ale keď ide o ten náš, tak sa zrazu nájdu iba dôvody, prečo sa nič nedá? „Odstrániť bariéry je príliš náročné a nákladné. Na technológiu a asistenciu nemáte nárok. Prispôsobiť školstvo by bolo zbytočné. Na zamestnanie nie ste dosť efektívni. Ozaj, ale mám takú dilemu… Neviete, ako by som zo seba vydal 110 % v každej oblasti života, aby som bol najbohatší, najkrajší, najobľúbenejší, našiel pravú lásku, že by ju aj Disney princezné závideli, zapísal sa do Guinnessovej knihy rekordov v každej možnej kategórii a učilo sa o mne na dejepise ako o najlepšom človeku v histórii ľudstva? Vďaka.“

Dám vám taký tip – ak sa chcete stať lepším človekom, prestaňte myslieť iba na seba. Na svete existuje množstvo utláčaných menšín, pričom najväčšou z nich sú práve postihnutí ľudia. Vzdelajte sa pre nás, nie na úkor nás.